Ministri hospodárstva a obchodu sú profesionálne deformovaní v prospech investorov a biznisu. Horšie je, že nezriedka sú jeho rukojemníkmi. Tradične sa to odráža pri pokusoch poskytnúť zahraničným, resp. globálnym investorom nadštandardnú ochranu.
Ochrana súkromných investorov najvyššia priorita?
Odhaduje sa, že existuje viac ako 1 300 bilaterálnych dohôd štátov o ochrane investícií. Neprekvapuje preto snaha nahradiť tieto dohody jednou globálnou dohodou. Táto snaha nie je nová. Naposledy sa takúto dohodu pod názvom Multilaterálna investičná dohoda (MIA) pokúsila pripraviť Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Rokovania o nej sa začali v máji 1995 a podľa programu sa ich úspešné ukončenie očakávalo v polovici roka 1997. Proti dohode sa však skoordinovalo občianske hnutie, ktoré po prvýkrát v histórii nadobudlo globálne rozmery. Argumentovalo, že MIA by ohrozila práva zamestnancov, environmentálne normy a ľudské práva a v záujme lákať investorov by naštartovala preteky ku dnu. Pod tlakom tejto kritiky 3. decembra 1998 OECD ohlásila, že rokovania o MIA sa skončili. Skončili sa neúspechom.
Neskončili sa však definitívne. To vonkoncom nie. Ak sa nedarí dosiahnuť dohodu napr. na pôde Svetovej obchodnej organizácie, tak sa snahy dosiahnuť analogické dohody presunú na regionálnu úroveň pod hlavičku partnerstiev o obchode a investíciách. Dňa 4. februára 2016 bola napr. podpísaná zmluva o transpacifickom partnerstve (TPP) medzi USA a 11 štátmi. Unáhlene sa negociuje obchodná a investičná zmluva medzi USA a EÚ pod skratkou TTIP, aby sa mohla podpísať ešte za prezidentovania Baracka Obamu.
Pre všetky tieto zmluvy (MIA, TPP, TTIP, ale aj TISA, t. j. medzinárodná zmluva, na základe ktorej by sa mali liberalizovať služby ako bankovníctvo, doprava, ale aj služby v zdravotníctve a pod.) je charakteristické tajnostkárstvo pri ich príprave a uprednostňovanie záujmov biznisu pred ochranou spotrebiteľa, zdravia, životného prostredia či ochranou zamestnanca a pod. Tieto dohody nie sú prednostne dohodami o znižovaní ciel, sú v prvom rade o tom, ako „uľaviť“ na požiadavkách, ktoré by mohli ohroziť zisky korporácií, t. j. predovšetkým o regulačnom dumpingu. Zmluvy ako TPP, TTIP okrem toho obsahujú ustanovenia o medzinárodnom arbitrážnom mechanizme (v skratke ISDS), ktorý umožňuje investorom žalovať vlády kedykoľvek, keď sa domnievajú, že rozhodnutia vlád, resp. nové zákony ohrozujú ich záujmy. Počet takýchto žalôb v ostatnom čase radikálne vzrástol a vlády môže stáť stámilióny eur.
CETA – vzor pre TTIP
Obsah uniknutých informácií o priebehu rokovaní o TTIP, ktorý nedávno zverejnila medzinárodná organizácia Greenpeace, vyvolal verejné rozhorčenie. No odpor proti TTIP nedosiahol rozmer ako v roku 1997 proti Multilaterálnej investičnej dohode. V poradí už 14. kolo rokovaní o TTIP sa začalo 11. júla v Bruseli. Ako tvrdí komisárka Európskej komisie pre obchod Cecilia Malmströmová, rokovania o TTIP prežijú aj brexit.
Ak pre amerických vyjednávačov je vzorom pri vyjednávaní o TTIP zmluva, ktorú USA uzavreli so svojimi pacifickými partnermi, pre vyjednávačov z EÚ je vzorom zmluva CETA. Pod touto skratkou sa skrýva zmluva o obchode medzi EÚ a Kanadou. Je preto škoda, že pri negociovaní nevzbudila takú pozornosť médií, občianskych organizácií a odborov ako TTIP. Negociačný proces o tejto dohode sa zavŕšil v auguste roku 2014 a zmluva stojí pred schválením.
Pri rokovaniach o CETA (a v minulosti o MIA či priebežne o TISA) preberala EÚ iniciatívu a tlačila partnerov do čo najrýchlejšej liberalizácie. Bez ohľadu na dôsledky. Nie je pravda, že liberalizácia je výhodná pre každého: produkuje víťazov i porazených. A spravidla je to tak, že víťazi tvoria symbolické 1 %, ktoré sa o výhody nie je ochotné deliť so zvyšnými 99 percentami.
Ak jedným z dôvodov Brexitu boli i sťažnosti na demokratický deficit v EÚ, ukážkou straty súdnosti bolo lobovanie prezidenta Európskej komisie Jeana-Claudea Junckera, aby bola CETA prijatá na úrovni EÚ ako európska dohoda, t. j., aby ju nemuseli ratifikovať jednotlivé členské štáty EÚ. Nemecko a Francúzsko sa rázne postavili proti a komisia, naopak, musela ustúpiť a otvoriť priestor na ratifikáciu zmluvy v národných parlamentoch.
Ako proces ratifikácie dopadne, je predčasné predpovedať. Bolo by však mimoriadne riskantné, keby zmluvy ako CETA či TTIP ohrozili nielen niektoré výdobytky európskej integrácie, ale Európsku úniu ako takú.