Pár čísel a jeden citát na ozrejmenie problému. Za posledných desať rokov vygenerovalo ľudstvo podľa profesora psychológie Daniela Levitina toľko informácií ako za celú svoju dovtedajšiu históriu. Podľa známej štúdie sa v meste žijúci občan USA denne vystavuje až piatim tisícom reklamných a značkových posolstiev. O vplyve PR priemyslu, teda komunikácie s cieľom získať moc, či už ekonomickú alebo politickú, svedčí okrem miliardových ziskov tejto brandže a stoviek tisíc profesionálnych propagandistov najmä to, že počet špecialistov na účelovú tvorbu imidžu, nálad a trendov údajne prečísluje novinárov pomerom 3 : 1. Pritom nezanedbateľným faktom je, že sú podstatne lepšie financovaní.
Napokon citát: „Politika v masových spoločnostiach nás vystavuje sociálnym a kognitívnym výzvam, ktoré sa dramaticky odlišujú od tých, ktoré sme zažívali v malých komunitách doby paleolitickej, na ktorú sme sa adaptovali… Naša evolučná história nás mohla ťažko pripraviť na politický život v anonymných spoločnostiach, v ktorých žijeme," píšu v úvode zborníka Sociálna psychológia a politika J. P. Forgas, K. Fiedler a W. D. Crano.
V dobe absolútneho informačného pretlaku, ktorý je z podstatnej časti generovaný z PR informácií, teda propagandy cieliacej primárne na naše emócie, navyše v čase, keď sa nedôvera v oficiálne údaje stáva univerzálne „trendy“, chceme, aby ľudská myseľ, ktorá bola státisíce rokov stavaná na život v malých komunitách lovcov a zberačov a v masových spoločnostiach žije iba pár stoviek a v informačných spoločnostiach pár desiatok rokov, čo je z evolučného hľadiska nepatrný čas, od ľudí žiadame, aby sa správali racionálne, analyticky vyhodnocovali informácie, odlíšili fakty od zavádzania a robili fundované, informované závery. To je však nesplniteľná úloha. Nehovoriac o tom, že správne a racionálne sú z princípu len závery naše, a scestné sú závery druhých.
Ak si k tejto informačnej realite prirátame fakt, že svet nám pripadá – aj vďaka disponibilnosti enormného množstva informácií – príliš komplikovaný a súčasne máme vďaka jeho mocenskému usporiadaniu čoraz silnejší pocit absencie vlastnej kontroly nad silami, ktoré určujú naše životné podmienky, dostávame sa do stavu výraznej informačnej neistoty. A v tej nastupuje to, čo v stave neistoty spravidla vždy – spoliehanie sa na primárne biologické inštinkty.
O tom, ktoré biologické danosti riadia naše vnímanie a spracovanie reality, bolo v ostatných rokoch popísaných mnoho kníh. Jeden údaj napríklad hovorí, že za sekundu musí ľudský mozog spracovať zhruba 11 miliónov bitov informácií, no len 40–50 bitov za sekundu zvláda vedome. Podstatnú časť spracovania informácií mozog automatizuje, zvláda podvedome, výlučne podľa naučených, opakovaniami zafixovaných vzorcov asociácií. Pre toto uľahčenie orientácie a pre nevyhnutné zjednodušenie obrazu vonkajšieho sveta preferuje z konkurenčných verzií vždy tú jednoduchšiu.
Pre urýchlenie procesov má tendenciu „skákať za závermi“, ako píše D. Kahnemann, bez zásadnejšej snahy o získanie všetkých relevantných informácií k téme. Spravidla nehľadá objektívu pravdu, ale potvrdenie pravdy svojej, a keď v zhluku „dôkazov“ a dôkazov nájde čo i len jeden pseudoargument, ktorý jeho pravdu potvrdzuje, je pre neho vec uzavretá, pretože je schopný si ju v prípade potreby obhájiť. Takisto preferuje vysvetlenia javov v podobe skratiek, pretože na intuíciách postavené kognitívne skratky sú univerzálnym modelom, ako realitu v bežnom živote spracováva.
Takisto človek preferuje príbehy s jasným odlíšením dobra a zla, a keďže dnešná propaganda to všetko o ňom vie, ponúka mu na odovzdanie svojej pravdy realitu, akokoľvek je táto komplexná a viac odtieňová, vždy v podobe čierno-bielych príbehov o hrdinoch a zloduchoch. A napokon je dlhodobo známe, že sa riadime viac pocitmi, ako chladnou analýzou faktov.
Aby nenastal omyl, schopnosť odlíšiť blud od overeného faktu, či pomer, v ktorom sa človek spolieha na vecné poznatky alebo na pocity a intuície, je značne rozdielny. Architektúra mozgových spojení je totiž individuálna a originálna podľa toho, kto ako mozog používa. Preto, samozrejme, záleží na tom, či niekto v živote veľa číta alebo argumentuje. Len by sme pri kritike ľudských úsudkov nemali zabúdať na naše biologické vybavenie a informačný kontext, v ktorom sa dnes pohybujeme.