Svedčí o tom odhodlanie, s akým elity presadzujú mantru „jednotného trhu“ ako jediný spôsob na podporu hospodárskeho rastu. Iba nedávno v Pravde predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker a šéf predošlého predsedníctva Mark Rutte (Spoločný trh, šanca na nový rast, 17. 6.) presviedčali, že „jednotný európsky trh je veľký úspech,“ lebo „všetci profitujeme z väčšej ponuky a nižších cien“. A to napriek tomu, že tak európske, ako i mnohé národné štatistiky dokazujú, že to nie je pravda.
Nezamestnanosť je iba v niekoľkých členských štátoch EÚ akceptovateľne nízka, zatiaľ čo dlhodobá nezamestnanosť či nezamestnanosť mladých spôsobuje problémy takmer všade. A to štatistiky hovoria o životnej úrovni väčšiny Európanov čoraz menej.
Príkladom je počet chudobných pracujúcich, ktorým ani príjem z práce neumožňuje dôstojne žiť. Je alarmujúce, že desať percent pracujúcich v EÚ zarába tak málo, že je popri plate odkázaných na sociálne dávky. Ide najmä o ľudí, ktorí pracujú na skrátené úväzky – je ich dvojnásobok oproti tým, ktorí sú zamestnaní na plný úväzok. A skrátené úväzky sú čoraz populárnejšie. Nie je to však preto, aby zamestnanci, najmä ženy, mali viac času na svoje rodiny. Zistenia dokazujú, že ľudia s kratšími úväzkami často pracujú podobne dlho ako ostatní. V lepšom prípade dostanú niečo „na ruku“, v horšom maximálne občasnú odmenu a „môžu byť radi, že vôbec majú nejaký príjem“.
Jednotný trh možno „našim firmám prináša nové podnikateľské príležitosti“, ako to tvrdí hlava Európskej komisie, ale nie lepšie pracovné podmienky pracujúcim. Popri čiastkových úväzkoch totiž na našich pracovných trhoch kraľujú zmluvy na obmedzenú dobu, sezónne práce či priam otrocké agentúrne zamestnávanie. Podiel i počet ľudí zamestnaných v týchto neistých podmienkach za roky budovania jednotného európskeho trhu hrozivo narástol a rastie ďalej.
Hádam „plne dokončený jednotný trh by mohol našej ekonomike priniesť viac ako bilión eur“, ale nie sľubované milióny pracovných miest. Porovnanie rastu produktivity práce, zamestnanosti a rastu platov v SR v rokoch 2007 až 2013 ukazuje, že iba raz (2009) rástla produktivita práce pomalšie ako mzdy. V ostatných rokoch medziročný rast produktivity predbiehal rast miezd výrazne – dvoj- i vyše dvaapolnásobne.
Zamestnanosť bola ako na hojdačke až do roku 2012, a ani odvtedy jej vývoj nekopíruje rast tržieb a návratnosti kapitálu. Reálny život vyvracia staré liberálne predstavy, že ak sa darí firme (a jej majiteľom), darí sa aj zamestnancom. Rozhodne nie v rovnakej miere. Prijímanie nových ľudí je až posledná možnosť, ako firmy reagujú na rast výroby. Najskôr sa zvyšuje záťaž existujúcich zamestnancov, potom sa využívajú nadčasy, neskôr rôzni „brigádnici“ bez riadnej pracovnej zmluvy, prípadne dočasní „agentúrnici“.
„Európska integrácia produkuje aj porazených. Mala pritom znamenať, že nikomu nebude horšie a niekto si i polepší. Nestalo sa.“ To nie je citát stúpenca brexitu, Národného frontu vo Francúzsku či AfD v Nemecku. V apríli to vo The Financial Times napísal jeho komentátor Wolfgang Münchau.
Je príznačné, že šéf Európskej komisie a holandský premiér zverejnili svoj článok o dva mesiace neskôr. Akoby chceli potvrdiť, že ich politiku nezmení ani realita, na ktorú upozorňuje už aj liberálny ekonomický denník. Nuž, mali by si prečítať aspoň poslednú vetu Münchauovho komentára: „Ak na to nezareagujú politici, voliči určite áno.“