Zákon z roku 1905 o odluke cirkví od štátu predstavuje stále nedotknuteľné tabu. Je zakázané, aby štát financoval akékoľvek náboženské spoločenstvo. Existuje niekoľko výnimiek, najznámejšia ako konkordát Alsace-Moselle. Tri departementy tejto oblasti boli v čase odluky prevažne nemecké a dokázali si podržať štatút z roku 1802, ktorý im umožňuje, aby verejné orgány platili ich kňazov, pastorov a rabínov.
Ďalšia výnimka hovorí o tom, že je možné prideliť výdavky na kaplánske služby, ktoré umožnia slobodné praktizovanie viery vo verejných ustanovizniach ako školy, hospice, väzenia či v armáde. No nie je možné z verejných financií postaviť mešitu alebo platiť imáma. Deje sa tak prostredníctvom spoločných zbierok, inokedy výdavky pokrýva záštita zo zahraničia. S výnimkou dvadsiatich mešít financovaných zahraničnými štátmi alebo organizáciami činnosť drvivej väčšiny vykrývajú prostriedky moslimskej komunity.
Z tohto pohľadu má islam smolu, ako stále „nové“ náboženstvo vo Francúzsku sa nachádza v nerovnovážnom postavení voči počtom veriacich upadajúcemu kresťanstvu, ktorého gotické katedrály v období prijatia zákona o odluke už dávno stáli. Imámovia sú väčšinou cudzinci (iba 20–30 percent má francúzske občianstvo), zvyčajne rovnakého pôvodu ako komunita, v ktorej slúžia. Často sú to dobrovoľníci, iba tretina z nich (700–800) je platená na čiastočný alebo plný úväzok. Mnohým chýba vyššie teologické vzdelanie.
V tomto roku z Maroka prišlo šesť miliónov eur na stavbu mešít a platy imámov, z Alžírska dva milióny pre veľkú parížsku mešitu a zo Saudskej Arábie na podporu islamu 3,8 milióna eur od roku 2011. Vo Francúzsku existuje okolo 2 500 mešít a modlitební, z ktorých sa asi v 120 odovzdáva fundamentalistická podoba saláfizmu.
Od decembra bolo uzatvorených 20 mešít a za posledné štyri roky muselo opustiť územie Francúzska okolo 80 imámov. Imám mesta Bordeaux Tareq Oubrou sa pýta, prečo zastaviť prísun finančných prostriedkov zo zahraničia práve islamu, kým iné náboženstvá, napríklad pravoslávna cirkev, dostávajú peniaze priamo z Ruska.
V skutočnosti sa veľké mešity financované zo zahraničia radia medzi umiernené. Nepostačuje postaviť chrám z peňazí domácich veriacich, aby sa komunita stala umiernenou. Rovnako ako mnoho zahraničných imámov je umiernenejších ako niektorí imámovia druhej generácie vyškolení vo Francúzsku.
Vláda chce napomôcť oživeniu neaktívnej islamskej nadácie vo Francúzsku, ktorá vznikla ešte v roku 2005. Mala by sprehľadniť a garantovať transparentnosť financovania moslimskej viery za súčasného rešpektovania princípov sekularizmu. Bude môcť prijímať dary od fyzických a právnických osôb či zahraničných štátov, ktoré následne bude redistribuovať smerom k imámom, miestam uctievania a vzdelávacím inštitúciám, no podporovať by mala aj rozširovanie povedomia o islame, kultúrne podujatia, vedecký výskum či prideľovať štipendiá pre imámov. Úskalím nadácie však môže byť jej rozpočet (5–6 miliónov eur), s ktorým nedokáže pokryť všetky potreby moslimskej komunity.
Bolo by sebaklamom uspokojiť sa výlučne iba s inštitucionálnou reformou islamu. Radikalizácia postihuje mladých jedincov zle situovaných v spoločnosti, proti ktorej cítia potrebu bojovať. Predstaviteľom islamu a duchovným by mala na srdci ležať tiež potreba formácie rodín a apelovanie na tvorbu progresívnej politiky sociálnej inklúzie, nediskriminácie na pracovnom trhu a znižovanie nerovností v procese vzdelávania.