V programovom vyhlásení vlády sa ospravedlňovala takto: „Súčasné nastavenie podmienok na vyplácanie dôchodku z II. piliera programovým výberom umožňuje využiť túto možnosť len pre menší počet sporiteľov. Je vhodné, aby sporiteľom bolo umožnené slobodne sa rozhodovať, ako so svojimi úsporami naložia.“ V úsilí udržať si moc víťazná strana pristúpila na túto ultimatívnu požiadavku.
Podľa štátneho tajomníka ministerstva práce Ivana Švejnu (za Most-Híd) bude od 1. januára 2017 jedinou podmienkou na získanie programového výberu, ak súčet dôchodkových dávok vyplácaných z I. piliera a doživotného dôchodku z II. piliera bude vyšší ako priemerný mesačný starobný dôchodok z I. piliera, na ktorý vznikol nárok od 1.1.2004.
Kde sú Kaník a Mikloš?
Prvým dôvodom, prečo je realizácia tohto záväzku vlády hlúpa, je, že toto opatrenie protirečí „duchu“ dôchodkovej reformy. Jej autori Ľudovít Kaník a Ivan Mikloš by ho mali označiť za antireformné. Cieľom vzniku súkromného dôchodkového sporenia v prvom rade totiž bolo – ako nás presviedčala nákladná kampaň masívne podporovaná Svetovou bankou – zabezpečiť ľudí na dôchodku.
Sľubovanie švajčiarskeho dôchodku bolo klamaním dôverčivých budúcich klientov správcovských spoločností. Švajčiarsky dôchodok bude nedostižný tak dlho, pokiaľ sa u nás nedosiahnu švajčiarske mzdy (a miera nezamestnanosti). Ale zatraktívňovať kapitalizačný pilier tým, že si z neho budú môcť dôchodcovia vybrať svoje úspory naraz a nebudú sa musieť použiť na doživotné vyplácanie dôchodku, je popretím prvého základného dôvodu na jeho vznik.
Autori dôchodkovej reformy počas druhej Dzurindovej vlády sa i pri formulovaní ďalších argumentov v prospech zavedenia II. piliera a pri príprave administratívnych opatrení na jeho štart opierali o rady Svetovej banky. V rokoch 1984 až 2004 táto inštitúcia radila 68 štátom po celom svete, ako reformovať dôchodkový systém, a skoro v každom prípade odporúčala to isté: penzijnú reformu pozostávajúcu z troch pilierov. Argumentovala pritom neudržateľnosťou I. piliera ako dôsledku demografického vývoja, deficitnosťou financií štátu a jeho rastúcou zadlženosťou ako zdroja makroekonomickej nestability a práve preto nevyhnutnosťou zabezpečiť dôchodky zo súkromného sporenia.
Pripravovaná novela zákona o dôchodkovom sporení ponechá však základný zámer II. piliera nedotknutý iba pre tých, ktorí nesplnia podmienky, aby si nasporené úspory z neho mohli vybrať a použiť na čokoľvek iné ako na zvýšenie svojho dôchodku. V snahe zachovať aspoň akú-takú atraktivitu kapitalizačného piliera je dnes ochotný štátny tajomník zapredať i prvý cieľ reformy dôchodkov – doživotné vyplácanie dôchodku.
Politicky rozumné riešenie?
Druhý dôvod, pre ktorý pripravovaná novela zákona o dôchodkovom sporení nepatrí k najrozumnejším, je, že meria dvojakým metrom a to hneď dva razy. Prvýkrát, že robí rozdiely medzi sporiteľmi a rozdeľuje ich do dvoch kategórií: na tých, čo si môžu úspory vybrať, lebo zarábali viac a mohli si i viac nasporiť (bohatší), a tých, čo zarábali menej a menej si mohli nasporiť (chudobnejší).
Dôvod neumožniť programový výber chudobnejším dôchodcom je iste racionálny. Štát sa nechce ocitnúť v situácii, aby im musel doplácať na dôchodok zo štátneho rozpočtu. Budú teda odkázaní na vyplácanie malého doživotného „príplatku“ k dôchodku z II. piliera, ktorý sa dnes pohybuje okolo 26 eur.
Dvojakým metrom sa meria i medzi sporiteľom v II. pilieri, ktorému sa umožní programový výber, a medzi tým, ktorý sa rozhodol svoje malé úspory na dôchodok ukladať na sporiaci účet napríklad v banke. V prvom prípade si sporiteľ odvodom do II. piliera znižoval svoj daňový základ a neplatil ani daň z úroku.
Pokiaľ by sa toto dvojnásobné daňové zvýhodnenie poskytovalo ako „prilepšenie“ k dôchodku, bola by to akceptovateľná dôchodková politika. Pri programovom výbere je však znevýhodnenie „nedôchodkového“ sporiteľa, ktorý je daňovo dvakrát postihnutý, diskriminačné. Okrem toho falošná motivácia sporiť v II. pilieri môže oslabiť i základný, I. pilier.
Čas na dôkladnú revíziu
Independent Evaluation Group (vnútorný odbor Svetovej banky, ktorý posudzuje jej činnosť), hodnotil v roku 2006 výsledky penzijných reforiem v gescii banky za obdobie 1994 až 2004. Hodnotil ich účinok na príjmy dôchodcov, na finančnú stabilitu, na administratívnu schopnosť efektívne riadiť viacpilierový dôchodkový systém a účinnosť regulácie a dohľadu nad ním.
Výsledky neboli katastrofálne, ale ani uspokojivé. Po vyše desiatich rokoch penzijnej reformy by bolo načase, skôr ako sa prijmú akékoľvek nové zmeny, urobiť takúto evaluáciu aj u nás. Ad hoc zásahy sa dajú tolerovať iba v čase krízy, dnes už nie.