Iba vágne hovorí o podpore rastu založenom na inováciách, o udržateľnom rozvoji, o inkluzívnom raste, o potrebe medzinárodného obchodu a zamedzení protekcionizmu a o digitálnej revolúcii. Ostro to kontrastuje napríklad so záverečným vyjadrením lídrov G20 v druhom krízovom roku z apríla 2006 v Londýne a s jeho údernými konkrétnymi záväzkami. Mnohé sa dokonca i dodržali.
Diplomatický škandál
Na summit G20 v Číne bude sa skôr – okrem high-tech rozlúčkového programu – pamätať pre diplomatické faux pas, ktoré sa prihodili Barackovi Obamovi. Prvé vykričal v prezidentskej kampani Donald Trump.
Panamská vláda je pod obrovským tlakom domáceho finančného systému, ktorý z pomerov umožňujúcich skrývať zisky pred zdaňovaním profituje.
Obama pri vystupovaní z Air Force One údajne ako jediný z lídrov nemal rozprestretý povestný červený koberec. Podľa Trumpa to ilustrovalo, že USA pod jeho vedením stratili svetovú prestíž (hoci vysvetlenie bolo oveľa prozaickejšie).
Druhé diplomatické faux pas ilustrovalo nielen grobianstvo prezidenta Filipín Rodriga Duterta, no i snahu tohto bývalého vazalského štátu o politiku nezávislú od USA. Na základe urážky amerického prezidenta predpokladanú schôdzku na najvyššej úrovni zrušili.
Môže nás prekvapiť, že to bola Austrália, a nie Európska únia, ktorá do komuniké presadila jeden bod pod číslom 19. – o daňovej kooperácii. Ani tento bod v zásade neprináša nič nové, iba odkazuje na iniciatívu OECD/G20 z roku 2013 známu pod skratkou BEPS (Base Erosion and Profit Shifting).
Zameriava sa proti erózii daňového základu a presúvaniu ziskov do daňových jurisdikcií s nízkymi daňami vrátane daňových rajov. Opakovane vyzýva štáty, ktoré doteraz tak neurobili, aby implementovali pravidlá daňovej transparentnosti.
Aspoň tam však je. O to prekvapujúcejšie, lebo od vypuknutia kauzy Panamské dokumenty uplynuli iba štyri mesiace a ústa lídrov EÚ v tom čase boli plné vzletných slov, ako sa treba vyporiadať s vyhýbaním sa plateniu daní, s daňovými únikmi a podobne.
Roztržka na daniach?
Možno lídri EÚ nechceli rozhnevať Obamu a prilievať olej do ohňa v kauze pokutovania Apple za krátenie dane o 19 miliárd amerických dolárov presunom svojich ziskov do Dublinu. Írskej vláde totiž Európska komisia nariadila neodvedenú daň, ktorú pokladá za neoprávnenú štátnu pomoc, od Apple vymôcť.
Oficiálne stanovisko USA je, že komisia diskriminuje americké firmy a neférovo obviňuje Apple, Amazon, Starbucks, McDonald’s a pod. z vyhýbania sa plateniu daní. Spojené štáty zašli až tak ďaleko, že pohrozili únii odvetnými opatreniami a osočili komisiu, že sa správa, akoby bola nadnárodnou daňovou autoritou.
Komisia to, pravdaže, popiera. Argumentuje, že rovnako postupuje i v prípade neamerických firiem. Luxembursku a Holandsku už napríklad nariadila vymôcť desiatky miliónov eur od Fiatu, ale aj Starbucksu.
Daňové schémy znižujúce daňové základy alebo iné daňové zvýhodnenia využívajú i ďalšie firmy USA ako Facebook, Microsoft, Google a pod. Komisia odhaduje, že takéto praktiky stoja členské štáty EÚ okolo 50 až 70 miliárd eur ročne.
Zahraničným firmám sa, pravda, sotva možno čudovať: na nízke dane ich lákajú poniektoré krajiny EÚ a na vine je i neschopnosť únie dohodnúť sa na daňovej harmonizácii. Ani v základnom kroku – harmonizácii daňových základov, ktorá je už roky agendou komisie, sa nedosiahol väčší pokrok. Po neželanom odchode Veľkej Británie možno aspoň nastane želateľný pokrok v tomto smere.
Zisky prominentov v Paname
Čo majú spoločné Lux Leek a Panamské dokumenty? To, že vlády Luxemburska a Panamy nie sú dvakrát nadšené kooperovať pri odhaľovaní daňových podvodov. Antoina Deltoura a jeho kolegu, dnes už bývalých zamestnancov PwC, renomovanej audítorskej spoločnosti, v Luxemburgu postavili pred súd za „krádež dokumentov“, ktoré mali za následok škandál známy ako Lux Leek.
Darmo sa Antoine Deltour bráni, že jeho úmyslom bolo pomôcť v boji proti nekalým daňovým praktikám. Z komisie pre Panamské dokumenty pred mesiacom odstúpili nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz a antikorupčný expert Mark Pieth zo Švajčiarska. Tentoraz pre neochotu vlády Panamy zverejňovať výsledky, ku ktorým komisia dospela.
Pripomeňme, že medzi prominentmi, ktorí boli priamo či sprostredkovane implikovaní z ukrývania svojich ziskov v Paname, boli napríklad islandský premiér, dnes už bývalý predseda britskej vlády David Cameron, ukrajinský prezident Peter Porošenko, ľudia okolo Vladimira Putina.
Joseph Stiglitz mohol iba povedať, že panamská vláda je pod obrovským tlakom domáceho finančného systému, ktorý z pomerov umožňujúcich skrývať zisky pred zdaňovaním profituje. Dodajme, že žiaľ, nielen v Paname namiesto vlády vládne niekto iný.