Francúzsky prezident François Hollande je na konci svojej politickej kariéry, ako najmenej obľúbený človek na tomto poste v modernej histórii. Španielsko smeruje k ďalším predčasným voľbám. Na začiatku turbulentnej jesene stojí aj hostiteľ, slovenský premiér Robert Fico. Nestabilná situácia je aj v ďalších krajinách.
Ak politici chcú niečím pomôcť prekonať plazivú krízu kontinentu, tak musia pomáhať vytvárať bohaté diskusie, o čom vlastne kríze je.
Európa pritom potrebuje nájsť smer. Napriek optimistickým predpovediam spred šiestich, siedmich rokov sa hospodársky celkom nepozviechala, štrukturálne je stále rozdelená na bohatý západ a chudobný východ a vlastní občania nerozumejú jej fungovaniu.
Úspech a chyby integrácie zároveň
Proces európskej integrácie vždy poháňali dva motívy. Prvým bola snaha hospodárskou spoluprácou zabrániť zničujúcej rivalite medzi štátmi. Nebol to prvý pokus. Tým pôvodným bolo nastoliť politickú integráciu zhora vytvorením akejsi európskej obdoby OSN. Inštitúcia sa volala a volá Rada Európy a už v čase jej vzniku bolo jasné, že tento účel nesplní. Rýchlo sa preorientovala a začala byť organizáciou chrániacou ľudské práva.
Tým druhým hnacím motorom bola štandardizácia noriem. Počas vrcholiacej priemyselnej revolúcie v druhej polovici 19. storočia sa štáty museli dohodnúť, akým spôsobom budú cez hranice putovať texty. Tak vznikla Medzinárodná telegrafická, dnes telekomunikačná, únia.
Obchodná a vedecká komunikácia potrebovala používať jednotnú sústavu merných jednotiek, tak vznikla Metrická konvencia. Postupne sa takto medzinárodne štandardizovala takmer každá oblasť techniky a hospodárstva.
Európa ako kontinent s relatívne malými štátmi, ale intenzívnou obchodnou výmenou spoločné štandardy potrebovala ešte výraznejšie ako iné časti sveta. Dnes človek často podľahne demagógii o tom, ako bruselskí úradníci zbytočne kategorizujú zeleninu či ovocie podľa tvaru. V skutočnosti ani tu úradníci sami nič nevymýšľali, len koordinovali zjednotenie už predtým existujúcich národných noriem.
Záverečná etapa budovania únie, ktorá sa začala približne pred štvrťstoročím, predstavovala skutočný triumf. Spoločenstvo zaviedlo jednotnú menu, väčšina členov zrušila kontroly vnútorných hraníc, únia sa rapídne rozšírila. Vznikli spoločné programy podporujúce napríklad vedu, občania dostali možnosť vyhľadávať zdravotnú starostlivosť v iných členských štátoch.
V Európe vyrástla generácia ľudí, pre ktorú je bezproblémový pohyb po kontinente za štúdiom či prácou rovnako prirodzený, ako bola pre generáciu pred ňou prirodzená ťaživá uzavretosť národných hraníc.
Triumf zjednocovania zároveň znamenal, že sa osud integračných procesov plne preplietol s dominantnými mechanizmami súčasnosti. A to znamená, že fungovanie Európy nemožno oddeliť od riešenia zdĺhavej hospodárskej krízy západného sveta.
Ani od trendov, ktoré vyústili do čoraz častejšieho vyjadrovania nedôvery voči tradičným politickým elitám a štruktúram. Európu dobehol jej vlastný úspech, krízy moderného kapitalistického štátu sú jej krízami.
Kríza liberalizmu
Ako pred niekoľkými dňami v denníku Financial Times podotkol politológ Michael Ignatieff, dominantný politický diskurz súčasnosti, teda liberalizmus, ktorý okrem slobodného obchodu podčiarkuje posilňovanie práv menšín, transparentnosť štátu či reformy posilňujúce samosprávu, nemá čo ponúknuť masám ľudí, ktorí ekonomicky trpia v dôsledku globalizačných procesov.
Dá sa to povedať aj radikálnejšie. V kríze je aktuálna forma liberálneho štátu, ktorá sa vynorila po skončení povojnovej konjunktúry v 70. rokoch minulého storočia. Tento štát prežil vďaka tomu, že radikálnu politizáciu más naštrbil nástupom agresívnych bulvárnych médií.
Nie bez dôsledkov. Antiracionálny diskurz dnešných demagógov využíva rozprávačské formy bulváru. Prežil aj vďaka rozbitiu odborovo organizovanej pracovnej sily dovozom lacnej práce z iných krajín. To však vytvorilo dlhodobú otázku zvládania migrácie.
Navyše sterilné politické mašinérie produkujú lídrov, ktorí sú často neinšpiratívni, či už svojím životným príbehom, alebo myšlienkami. Na úrovni Bruselu to platí dvojnásobne. Aj to prispieva ku kríze demokracie.
Kde byť lídrom
Ak je v piatok čo riešiť, tak je to nastavenie rozumnej diskusie pred brexitom. K tejto otázke treba pristupovať citlivo, so zvážením špecifík Británie. Napríklad ako krajiny, ktorá pri otvorených hraniciach disproporčne priťahuje migráciu kvôli svojmu univerzálnemu jazyku.
Ale ak politici chcú niečím pomôcť prekonať plazivú krízu kontinentu, tak musia pomáhať vytvárať bohaté diskusie, o čom vlastne kríza je. Len tak sa môžu začať formulovať vízie rozvoja, s ktorými má zmysel na summity chodiť.
O budúcnosti Európy politici v tejto chvíli nerozhodnú na podobných zhromaždeniach, no trpezlivou prácou doma, v lone národných štátov, ktoré napriek všetkému ostávajú hlavnou politickou jednotkou kontinentu.