Už pred zasadnutím parlamentného klubu Smeru na prahu leta sa mnohí poslanci mlčky dožadovali Kaliňákovho odchodu. Možno i väčšina z nich sa pred príchodom premiéra na schôdzku domnievala, že sa predseda tiež prikloní k vynucovaniu rezignácie od Kaliňáka. Pud politickej sebazáchovy Smeru im velil, aby ho táto z troch najväčších káuz v jeho histórii (piešťanské CT, Váhostav a Bašternák) nepoškodzovala. Na zdôvodnenie premiérovej nerozhodnosti, ako s bremenom Smeru vtedy naložiť, poslúžilo predsedníctvo SR v Rade EÚ. Po jeho vrchole – bratislavskom summite – je už aj alibi zdržanlivosti a nečinnosti lídra strany oslabené. Napriek tomu sa nič nedeje. V Smere začínajú tušiť, že s Kaliňákom sa zrejme ani na sneme nehne.
Rast vnútorného napätia v strane znásobuje navyše aj vyčkávanie s personálnymi nomináciami vyšších štátnych úradníkov, členov správnych a dozorných rád štátnych podnikov a významných inštitúcií v rámci strany i koalície. Tento pocit pretrvávajúceho bezvládia z radov Smeru sa sčasti prenáša aj na koaličných partnerov – SNS a Most-Híd.,
Ani po pol roku od volieb nie je koaličná moc na týchto nižších, ale pre aktívny chod štátu veľmi dôležitých inštitúciách, usadená. Nominácie zostávajú na koaličných rokovaniach iba nahryznuté, ustavične sa odkladajú. Na definitívne rozloženie moci v energetických podnikoch ako SPP čakajú nielen nominanti Smeru, ale v neistote sú i „starí“ členovia správnych a dozorných rád, ktorým nezostáva nič iné, ako „svietiť a kúriť“.
Nádeje na rozmrazenie povolebnej hibernácie Smeru sa vkladali do jeho programovej konferencie, ktorá sa mala zísť túto sobotu. Jej najočakávanejším výstupom mali byť konkrétne kroky, ktorými sa bude uberať Smer vo vládnej trojkoalícii. Oživením vyschýnajúceho programového prameňa strany poverili na všeobecné prekvapenie dvoch nečakaných kriesičov: podpredsedu Smeru Pavla Pašku, ktorého väčšina partajných kolegov považuje od jeho rezignácie po kauze piešťanského CT za politickú mŕtvolu. Spoluautorom nových programových téz sa stal dokonca nečlen Smeru, kontroverzný „ideológ“ Ľuboš Blaha.
Bez ohľadu na to, čo vzišlo z ich dielne a čo zdvihlo emócie niektorých členov Smeru, užšie vedenie strany ju pre istotu radšej odložilo, ako by sa malo vystaviť „nebezpečiu“ názorovej diskusie na ďalšie smerovanie strany. Únik predpokladanej vnútrostraníckej konfrontácie na verejnosť by mohol vyvolať tlak na výraznejšie personálne zmeny, predovšetkým Kaliňákov pád.
Oficiálnym dôvodom odkladu programovej konferencie je záujem Smeru na „jej zorganizovaní v širšom medzinárodnom kontexte so zreteľom na nové výzvy, ktorým musí čeliť európska sociálna demokracia“. A na tú mieni Smer prizvať aj hostí z partnerských strán v Česku a Rakúsku, čo si vyžaduje zladenie termínových možností očakávaných osobností. Zrozumiteľnejším zdôvodnením odkladu podujatia sa však súdnemu človeku zdá skôr preventívny odklad riešenia narastajúcich vnútrostraníckych sporov prinajmenšom do decembrového slávnostného snemu Smeru.
V strane sa šíria fámy, že po novom roku a po predsedníctve Slovenska v EÚ sa podpredseda Smeru i vlády Kaliňák sám vzdá oboch funkcií. Na súčasne počuť aj opak, že Fico sa už pred letom rozhodol brániť ho vlastným telom a žiadny odchod Kaliňáka z ministerskej ani zo straníckej stoličky nehrozí. Ak by totiž Smer túto eróziu vedenia pripustil, na rane opozície by bol vraj sám Fico.
Líder strany, nehľadiac na osobné frustrácie svojich nominantov na vyšších štátnych úradníkov či členov rád významných štátnych podnikov, vyčkáva a skúša nervy koaličných partnerov, najmä SNS. Osobne sa zastal svojho ministra Mareka Maďariča v spore o zvýšenie koncesionárskych poplatkov, aj keď jeho úsilie nateraz koalične „zmrazil“. Šéfa rezortu kultúry však podržal v tom, že neustúpil ani Andrejovi Dankovi s jeho chúťkami spolurozhodovať o RTVS.
Všetci v Smere teda očakávajú, že definitíva v usádzaní sa vládnej moci na otvorených postoch by sa mala uzavrieť neskôr. Niektorí ju optimisticky časujú za horizont „medzinárodnej“ pracovnej konferencie Smeru, iní až za decembrový snem, teda vlastne po faktickom ukončení slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Ale jedni i druhí vedia, že o tom, kedy sa to stane, a kto sa do nich usadí, je predovšetkým na osobnom rozhodnutí Roberta Fica.