Robil to s oprávnením veterána, ktorý do nepokojných pomerov Blízkeho východu vstúpil ešte s Benom Gurionom, prvým premiérom, neskorším prezidentom a autoritatívnym mužom so sklonom považovať sa za novodobého mesiáša.
Peres bol odvtedy v podstate vo všetkých kľúčových chvíľach dejín Izraela. S jeho smrťou sa definitívne končí generácia vodcov pochádzajúcich z východnej Európy, odkiaľ prišli do mandátnej Palestíny, aby tu vybojovali obnovenie židovskej štátnosti.
Šimon Peres sa narodil roku 1923 v dnes bieloruskej dedine Višneve. Ako deväťročný sa s rodinou presídlil do Tel Avivu, koncipovanom ako mesto „nových Židov“. Tamojšia atmosféra bola presýtená duchom budovateľov, s blízkymi býval na Ulici práce.
Nádejný chlapec sa veľmi činil v mládežníckych hnutiach. V pätnástich odišiel do osady Ben Šemena, aby tu žil v súlade s vtedajším heslom meniť krajinu a s ňou aj seba samého. Na znamenie definitívneho rozchodu s tradíciami diaspóry si dal odslovančiť priezvisko z Perskiho na Peres – Orol.
V jeho mladistvom rozmachu už nemohlo nič brániť. Vstúpil do polovojenskej organizácie Hagana, kde spoznal budúcu manželku. Okrem toho sa začlenil do Robotníckej strany Izraela, predchodkyne terajšej Strany práce. Gurion ho tu poveril náborom členov do branných sionistických zložiek a nákupom zbraní, neskôr ho podporoval v ďalšom postupe na ministerstve obrany. To mu umožnilo, aby oficiálne navštívil USA, vyštudoval tu na elitných univerzitách ekonómiu a predovšetkým nadviazal dôležité kontakty. V medzinárodnej politike sa aj našiel.
Po návrate do novej vlasti v roku 1948 rozvíjal diplomatické styky s Francúzskom a vyjednával nákup moderných zbrojných technológií. Vtedy stál na začiatku izraelského jadrového programu. Postupne, a nie bez ústupov zo slávy, sa trikrát stal ministrom zahraničných veci a tri razy premiérom.
O tento post sa roky striedal so straníckym rivalom Jicchakom Rabinom, rovnako ako o vedenie ľavicovej strany. Zostával stálicou izraelskej politiky, lenže nikdy nedosiahol ikonického ohlasu izraelského Žižku – jednookého Moše Dajana či energické rozhodnutia premiérky Goldy Meirovej.
Peres bol v podstate vo všetkých kľúčových chvíľach dejín Izraela. S jeho smrťou sa definitívne končí generácia vodcov pochádzajúcich z východnej Európy, odkiaľ prišli do mandátnej Palestíny, aby tu vybojovali obnovenie židovskej štátnosti.
Suverénne najviac známostí Peres získal vďaka utajovaným rokovaniam s palestínskym predákom Jásirom Arafatom, ktoré vyústili do mierovej dohody z Osla. Stisk rúk vyniesol aktérom, bývalým bojovníkom – prípadne teroristom, ako kto chce – Nobelovu cenu za mier. Zahraničná politika „územie za mier“ však vyvolávala v Izraeli rozporné reakcie.
Ich dôsledky dodnes nepriamo ovplyvňujú vzťahy medzi tamojšou ľavicou a pravicou. Vyostrenie reality vyvrcholilo v roku 1995 vraždou Jicchaka Rabina počas mierovej demonštrácie. Najskôr samotná šťastena prikryla svojimi peruťami vedľa stojaceho Peresa. Atentátnikom bol „našťastie“ Izraelčan.
Viditeľne otrasený politik nebol schopný využiť Rabinov odkaz. Proces smerujúci ku koncu nenávisti sa zastavil a ani podpora amerického prezidenta Billa Clintona nezabránila Peresovej porážke vo volebnom súboji s novým predákom pravicového bloku Likud Benjaminom Netanjahuom. Peresa na čele Strany práce nahradil Ehud Barak, pričom Netanjahu zostáva najvýraznejšou postavou izraelskej politickej scény a opätovne sa stáva premiérom.
V roku 2000 Peresa po sexuálnom škandále jeho predchodcu zvolili za deviateho izraelského prezidenta, čím sa ocitol v pozícii „múdreho starca“ hodnotiaceho verejné dianie. To sa pokúsil ovplyvniť v roku 2005, keď prestúpil do centristickej strany Kadima (Vpred) vtedajšieho premiéra Ariela Šarona.
Bola to zásadná rana Strane práce, v ktorej Peres pôsobil dlhé roky a prispel k zmene chápania slova „ľavicovosť“ v Izraeli. Okolo roku 2000 sa začali v krajine formovať nové ľavicové prúdy stojace už mimo tradičnej skostnatenej politickej strany, ku ktorej sa stavali tak, ako aj voči ostatným konzervatívnym partajným zoskupeniam, veľmi kriticky.
Peres tomu všetkému vari rozumel viac, akoby sa zdalo. V rámci svojich možností sa naďalej venoval podpore rôznych izraelsko-palestínskych projektov, čím pokračoval v politike z Rabinovej éry.
Svojím spôsobom sa vrátil k časom mladosti, keď propagoval najnovšie technológie a myšlienky. Pred smrťou sa snažil vyzbrojiť izraelskú civilnú spoločnosť. Pochopil hlavnú silu nových zbraní: bohaté informácie a moderné komunikácie.