Premýšľame nielen o statočnom človeku, ale aj o našom spoločnom domove, s ktorým bol bytostne spätý a ktorý úprimne miloval. Michal Kováč v sebe niesol obraz Slovenska, v ktorom panujú dobré mravy, poctivá práca a súcit. Veril, že človek má v mene služby svojmu národu prijať i kríž a nepoddať sa.
Do politického života vstúpil po novembri 1989. Ako bankový odborník sa najprv stal ministrom financií v slovenskej vláde. Následne ho zvolili za predsedu federálneho parlamentu, kde zohral významnú úlohu pri pokojnom rozdelení Česko-Slovenska. Poslanci Slovenskej národnej rady ho zvolili 15. februára 1993 za prezidenta nového samostatného štátu. Túto funkciu vykonával do roku 1998.
Kováčov politický osud je spätý s dominantnou postavou našich novodobých dejín – viacnásobným premiérom Vladimírom Mečiarom. S ním do politiky vstupoval, spolupracoval s ním a spočiatku ho obdivoval. Čoskoro po nástupe do prezidentského úradu sa však ich vzťah zásadne zmenil.
Mečiarova predstava o spravovaní štátu narazila na muža, o ktorom autokratický premiér a jeho okolie ani vo sne nepredpokladali, že im skríži cesty.
Michal Kováč sa na spore o charakter nového štátu vyprofiloval ako nekompromisný bojovník za ústavnosť a demokraciu. Bolo mu úplne jasné, do akého civilizačného okruhu má Slovensko patriť. Absurdné a v našich zemepisných šírkach nebývalé pokusy o jeho diskreditáciu a elimináciu z postu hlavy štátu zlyhali.
Prezidentský maratón dobehol so cťou až do cieľa. Na svoj osud a krajinu nezanevrel. S podlomeným zdravím sa minulý rok na svoje 85. narodeniny s verejnosťou rozlúčil. Bol šťastný, že mu naraz prišli zavinšovať dvaja bývalí prezidenti: Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič, i súčasný Andrej Kiska. Tak, ako sa patrí.
Na prvého slovenského prezidenta môžeme byť právom hrdí. S jeho menom sa bude spájať skromnosť, slušnosť, statočnosť a príkladná služba štátu. Prispel zásadným spôsobom k prezentácii Slovenska vo svete, k budovaniu dobrých susedských vzťahov a našej integrácii do európskych a transatlantických štruktúr.
Mal som možnosť sprevádzať ho na desiatkach zahraničných ciest a videl som, aký rešpekt a úctu si vybudoval za svoje postoje a účinkovanie. Napríklad s Václavom Havlom, v ktorého deň nedožitých 80. narodenín Michal Kováč zomrel, sa mali úprimne radi. Stretli sa ako prezidenti asi 20-krát.
Spomíname a premýšľame. Michalovi Kováčovi zostávame jednu dôležitú vec dlžní. Vlastne ani nie tak jemu, ale sebe, lebo on všetkým odpustil a odišiel zmierený a vyrovnaný. Ide o dovyšetrovanie únosu jeho syna a vraždy Roberta Remiáša.
Som presvedčený, že pripravovaná posledná rozlúčka s naším prvým prezidentom bude mať veľmi dôstojné parametre. Inštitúcie štátu, pri zrode ktorého Michal Kováč stál, pripravujú špeciálny protokol, ktorým zakladajú tradíciu pohrebov hlavy štátu.
Štátu, ktorý ubehol od roku 1993 veľký kus cesty a stále sa snaží, podobne ako Michal Kováč, zápasiť o spravodlivosť, poctivosť a slušnosť. Skrátka o miesto, ktoré má parametre toho, čo nazývame domovom.
Autor článku je riaditeľ odboru zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta SR v rokoch 1993 –1997.