V súčasnosti si neviem predstaviť vhodnejšieho človeka, ktorý by ich naplnil, ako Chelseu Manningovú. Tieto dvojznačné slová o odovzdaní samého seba do rúk národa, štátu, v mnohom vyjadrujú paradigmu doby, v ktorej žijeme, tvoríme a vnímame našu existenciu a zodpovednosť za spoločnosť. Odsúdená a omilostená Manningová nesmie zostať iba epizódou v politických zápasoch o naše práva a slobody.
Kennedyho výrok o tom, čo môžeme ako občania urobiť pre svoju krajinu, je v lepšom prípade príliš vágny, no v tom horšom predstavuje zvrátený vzťah občana a štátu. Paradigma 19. storočia o samoúčelnosti existencie štátu sa dávno prekonala. Ak by sme sa chceli pýtať prečo, stačí si spomenúť na hrôzy druhej svetovej vojny. Až s existenciálnym činom Manningovej dostáva tento citát obsah hodný obdivu. Jej čin môžeme pochopiť len vtedy, keď si uvedomíme pravý význam štátu v jeho osvietenskom zmysle.
Na pripomenutie, Manningová poskytla serveru Wikileaks utajované skutočnosti o praktikách zákulisnej politiky a vojnových zločinoch. Za tento čin ju odsúdili na 35 rokov odňatia slobody nepodmienečne. Ešte predtým, ako prebehol súd, jej však odňali základné práva a dokonca ju mučili. Jej právnik sa niekoľkokrát sťažoval na zlé zaobchádzanie či utajovanie jej zdravotného stavu pred rodinnými príslušníkmi. Predovšetkým po tom, čo sa pokúsila o samovraždu. Tento pokus následne zopakovala, najmä z dôvodu ďalších potenciálnych disciplinárnych trestov.
Nátlak zo strany štátnych a vojenských úradov bol evidentný, miestami ako vystrihnutý z príručky pre mladých tyranov. Manningová čelila niekoľkonásobnej hrozbe „samotky“ z absurdných dôvodov. Jedným z nich bolo používanie zubnej pasty po expiračnej lehote. Ako porušenie väzenského poriadku v podobe nepovoleného vlastníctva vyhodnotili príslušné úrady aj to, že mala pri sebe niekoľko publikácií. Za zmienku stoja pamäti držiteľky Nobelovej ceny za mier Malaly Yousafzaiovej a Správa Senátu USA o mučení. Aké príznačné…
Počas celej doby strávenej vo väzení, dokonca ešte počas obdobia nezákonného držania vo väzbe, Manningovú symbolicky, ale aj materiálne podporovala široká sieť dobrovoľných aktivistov, podporovateľov a právnikov na celom svete. Britský denník Guardian z nej urobil pravidelnú prispievateľku s vlastným stĺpčekom. To bola jedna z hlavných motivácií pre jej vytrvanie nažive. Napriek všetkým aktivitám namiereným proti nej, napriek tomu, že nikdy nebola dokázaná spojitosť medzi jej činom a prípadným ohrozením amerických vojakov a vojačiek, nikdy sa vo svojich článkoch nesituovala do role martýra. Všetky svoje články venovala kritike mechanizmov moci a boju za práva a slobody jednotlivcov i celej spoločnosti.
Tesne po akte jej omilostenia bývalým prezidentom Barackom Obamom zverejnil súčasný prezident Donald Trump na sociálnej sieti Twitter komentár, ktorým Manningovú označil za nevďačnú zradkyňu, keďže sa vo svojom najnovšom článku kriticky vyjadrila k Obamovmu mäkkému prístupu k politickým oponentom. Napriek tomu, že Obamov čin je chvályhodný a je otázne, či a koľko by Manningová prežila vo väzení, treba sa na jej skutok a následné väznenie pozrieť zo širšej perspektívy.
Zlo nemá tvár, diabol je v detailoch a do praxe ho uvádzajú mechanizmy oslabovania práv jednotlivcov, ako aj verejných práv, ktoré nás zatláčajú do pozície pasívnych pozorovateľov.
Manningová nevykonala svoj čin preto, že by chcela pomôcť nepriateľom Spojených štátov alebo nebodaj nepriateľom slobody. Práve naopak. V jednom zo svojich článkov sa dokonca venovala otázkam porazenia teroristickej organizácie, tzv. Islamského štátu, keďže jej pôvodné zaradenie bolo na pozícii spravodajskej analytičky v Iraku. Ako patriotku ju však možno vnímať predovšetkým z toho dôvodu, že považovala za nanajvýš občianske, aby občania vedeli o činoch svojich vlád, ktoré pred nimi utajovali. Nie je nič vlastenecké na tom, keď občan popiera, zľahčuje alebo ospravedlňuje zločiny vlastného štátu.
Aby neupadla do zabudnutia, alebo aby neskončila len ako symbol, slovami Ginsberga, aby nezostala ničím, musíme je odkaz neustále aktualizovať. Jej omilostenie nemôžeme vnímať ako koniec kauzy. Zločiny publikované vďaka jej existenciálnemu aktu zostali nevyšetrené. Prezident Trump naposledy vyhlásil, že mučenie funguje, hoci evidencia dokazuje pravý opak.
Ale omnoho dôležitejšie je pochopiť, že zlo nemá tvár, diabol je v detailoch a do praxe ho uvádzajú mechanizmy oslabovania práv jednotlivcov, ako aj verejných práv, ktoré nás čoraz viac zatláčajú do pozície pasívnych pozorovateľov. Prípad Manningovej nesie predovšetkým pozitívny odkaz, ktorý nesmieme podceňovať. Mediálny tlak, ktorý vznikol ako dôsledok úžasnej podpory naprieč svetom, kvalitná žurnalistická práca a ochota brániť demokraciu nie sú nikdy márne. Nikdy nesmieme zabudnúť na Chelseu Manningovú.