Elity sú rozdelené na dve časti. V prvej časti vidno spôsob, akým fungovalo získavanie nových agentov pre spoluprácu s ŠtB. Odhliadnuc od veľmi jednostranného zobrazenia minulého režimu, treba na tejto časti oceniť mnohorakosť postáv. Diváci a diváčky vidia celú plejádu motivácií, ktoré viedli československých občanov k spolupráci s vtedajšou tajnou službou.
Hovorí sa, že tu najprv musí vyrásť generácia nezaťažená komunizmom a až potom tu bude ozajstná demokracia. Problémom je, že jedna nezaťažená generácia tu už vyrástla, no spoločenské neduhy pretrvávajú.
V druhej časti Táňa Pauhoufová v role novinárky robí rozhovory s nemenovanými súčasnými elitami – pravdepodobne s Babišom, so Širokým či s Lorencom. Hlasom morálky sa tu stáva riaditeľ Ústavu pamäti národa.
Táto časť prináša kľúčové antikomunistické posolstvo, ktorého ideologickým dopadom je očistenie kapitalizmu ako hospodárskeho systému a zvalenie viny za súčasné problémy na amorálne elity zastávajúce svoje postavenie vďaka pochybnej činnosti pred rokom 1989.
Keď nastavujú zrkadlá
Celá hra je originálne, i keď možno mierne polopatisticky otvorená i ukončená zrkadlom, v ktorom sa vidia ľudia sediaci v hľadisku. Nesmrteľný vtip o nastavovaní zrkadiel z filmu Vesničko má středisková tu získava celkom nový význam. Ak je (fiktívny) americký film Harpuna v reálnom socializme nemilosrdným zrkadlom meštiackej spoločnosti, tak sú Elity zrkadlom pre samotných tvorcov a pre antikomunistickú ideológiu, ktorú zosobňujú.
Ukazujú nám, ako sa víťazi Novembra chcú silou mocou držať ideologického príbehu o zlom komunizme, ktorého dedičstvom sú dnešné bezcharakterné elity. Ako hovorí jedna z postáv v závere, najhoršie na komunizme je vymazanie rozdielu medzi dobrom a zlom.
Kvôli komunizmu sme dnes stále ešte amorálni a vládnu nám amorálne elity. Preto demokracia údajne nefunguje a ľudia jej prestávajú veriť. Možno sme dokonca poslednou generáciou, ktorá ju ešte zažíva.
Celá hra tak nadväzuje na základný ideologický naratív nedokončenej alebo neúplnej transformácie. Podľa neho tu najprv musí vyrásť generácia nezaťažená komunizmom a až potom bude môcť v postkomunistických krajinách zavládnuť ozajstná demokracia.
Problémom je, že jedna nezaťažená generácia tu už vyrástla, no spoločenské neduhy pretrvávajú. Našťastie sa našiel ďalší vinník – eštebácke elity z moskovského MGIMO, ktoré nám vládnu.
Antikomunizmus ako klišé
Je to práve odkaz na nedôveru k demokracii, ktorým hra nahráva na smeč kritikom. Ak za poklesom viery v demokraciu u nás stojí komunizmus, aké vysvetlenie má autor hry pre problémy demokracie v tzv. starých demokraciách?
Jedna z postáv sa zmieňuje o Nemecku, ktoré sa vysporiadalo s nacizmom a dnes má údajne vysokú vymáhateľnosť práva. Odkiaľ sa však berie korupčné správanie Siemensu či podvádzanie manažérov Volkswagenu?
Infiltrovali sa do týchto korporácií azda bývalí agenti Stasi? Kde hľadať príčiny nárastu podpory extrémistickej pravice a oslabovanie tradičných liberálnodemokratických strán v celej západnej Európe, ak sa tam komunizmus ako vysvetľujúca premenná nedá použiť?
Skorumpovaný kapitalizmus na Slovensku má nepochybne svoj pôvod aj v konaní hospodárskych elít, ktoré naozaj formovalo amorálne prostredie tajnej služby. No otázky nerovnosti, chudoby, nárastu psychických chorôb či ničenia životného prostredia má slovenský kapitalizmus spoločné s krajinami tak na západ, ako aj na východ alebo juh od našich hraníc.
Problémom tejto hry je, že neotvára stále ešte dominantný antikomunistický diskurz novým prvkom, ktoré tu tak potrebujeme. Na rozdiel od Kapitálu v Aréne alebo Karpatského thrilleru v SND, Elity ostávajú uväznené v ideológii tzv. transformačného procesu deväťdesiatych rokov. Tam, kde sa Gindl vysmieval z teórie menšieho zla, tam, kde Lomnický citoval Marxa, tam nám Havelka prináša obohraté klišé, i keď podporené skvelými hereckými výkonmi a nápaditou formou.
Potrebu utvrdzovať sa vo svojej pravde majú väčšinou tí, ktorí sa cítia ohrození. Antikomunistické elity sú v ohrození minimálne od hospodárskej krízy v roku 2008. Tá spoločnosti ukázala, čo všetko kapitalizmus dokáže.
Hoci k reflexii čiastočne došlo, stále tu existuje potreba v prvom rade chrániť demokraciu, ktorá má byť opakom komunizmu a zároveň pilierom kapitalizmu. Dôsledkom je ignorovanie podstaty tohto systému a hľadanie príčin nedostatkov súčasného spoločenského zriadenia všade inde, len nie v ňom samom.
Hra Elity tak svojím obsahom prispieva k ideológii, ktorá dôslednú analýzu terajšieho stavu spoločnosti nahrádza falošnou predstavou o determinujúcom vplyve minulosti na súčasnosť.