Obraz vzdelávania ako nalievania vedomostí do hláv študentov nie je ktovieako nápaditý. U nás síce nebol zvečnený v bronze, no už pred 80 rokmi sa objavil v Žákovej knihe Študáci a kantori, kde sa „nalievareň“ uvádza medzi zaužívanými prezývkami strednej školy.
V politických diskusiách o školstve a platoch učiteliek a učiteľov je táto predstava o vzdelávaní stále živá. Ukázala to aj nedávna nedeľná politická debata (2. 4. 2017) na TA3. Prítomní súhlasili, že učiteľské povolanie je pre spoločnosť kľúčové a učiteľské platy by to aj mali zohľadňovať. Zhodli sa i na tom, že platy by mali odrážať kvalitu ich práce. Tú možno odmerať podľa pokroku, ktorý žiaci a žiačky dosiahli. Teda podľa učiteľom „naliatych“ vedomostí.
Merania umožňujúce posudzovať kvalitu pedagógov nie sú prenosné tým spôsobom, akým sa dajú prenášať rozhodnutia lepšie financovať školstvo či merať kvalitu potravín.
V rovnakom duchu argumentoval aj predseda školského výboru NR SR Ľubomír Petrák. S odvolaním sa na zahraničné štúdie tvrdil, že 10 % najlepších učiteľov dokáže „dostať do žiaka 1,5 násobok informácií za rovnakú dobu a rovnakými prostriedkami" (ako priemer). Petrák vyzval na odvahu diferencovať a „v prvom rade sa zbaviť tých 5 % zlých pedagógov“.
Vyzerá to lákavo. Odchodom neschopných pedagógov ušetríme prostriedky a z nich dokážeme riadne zaplatiť tých, ktorí vedia tak účinne liať múdrosť do hláv našich detí.A ony čochvíľa vyletia na horné priečky rebríčkov PISA, možno až nad Singapur.
Merania umožňujúce posudzovať kvalitu pedagógov však nie sú prenosné tým spôsobom, akým sa dajú prenášať rozhodnutia lepšie financovať školstvo či merať kvalitu potravín. Školské systémy, ako nám pravidelne pripomína OECD vo svojich analýzach zisťovaní PISA, sa nelíšia len výsledkami žiakov a platmi učiteľov, ale aj mnohými ďalšími charakteristikami, ktoré výrazne ovplyvňujú účinky učiteľskej práce.
V dokumente Učiace sa Slovensko je vynechaných pozoruhodne veľa faktov, ktoré politici potrebujú poznať, pretože priamo a silno ovplyvňujú vzdelávanie. Hoci dokument konštatuje, že zistenia meraní PISA a ďalších sú na Slovensku nedostatočne analyzované a reflektované, paradoxne sa sám priam urputne vyhýba silnej horizontálnej stratifikácii škôl a jej dôsledkom.
Slovensko má vzdelávací systém, v ktorom sú rozdiely medzi školami z hľadiska sociálnej skladby ich žiakov a žiačok veľké. Prácu učiteľov teda nemožno porovnávať. Naopak, v rámci krajín OECD vyčnievame ako krajina, kde sa žiaci v najväčšej miere prijímajú do škôl a tried na základe svojich akademických či iných výsledkov. Až 57 percent 15-ročných žiakov u nás navštevuje školu alebo triedu, do ktorej sa dostali na základe vstupných testov či pohovorov. Na porovnanie, vo Švédsku a Fínsku je to menej ako 6 % detí.
Široké uplatňovanie výberových kritérií prispieva k tomu, že rastie vnútorná statusová homogénnosť žiakov, ktorí navštevujú určité školy, a sociálno-ekonomická heterogénnosť škôl.
Slovensko podľa OECD negatívne vyčnieva aj najostrejším rozdielom v sociálno-ekonomickom postavení žiakov, ktorí doma nehovoria jazykom, v ktorom sú vzdelávaní, a ostatných žiakov. V globálnom porovnaní patríme ku krajinám s najvyšším rozdielom v pravdepodobnosti opakovania ročníka medzi študentmi v hornej a spodnej štvrtine podľa sociálneho postavenia rodičov.
Dokument Učiace sa Slovensko, ktorý ešte nejaký čas ostáva otvorený na diskusiu, sa s vnímaním vzdelávania ako nalievania vedomostí čiastočne rozlúčil. Tým, že zamlčiava vplyv organizačných princípov na školské výsledky, však nijako nepomáha politikom, aby sa dostali zo zajatia „nalievacej“ metafory.
Neukazuje, že posudzovanie výkonov učiteľov na základe výsledkov žiakov by za súčasnej organizácie školstva plodilo len nezmysly a nespravodlivosť. A nedokáže ani prebudiť ich politickú odvahu začať prehodnocovať jeho neštandardnú selektívnosť, na ktorú doplácajú tí najslabší. Alebo aspoň vôľu finančne, materiálne a personálne pomáhať tam, kde je vzdelávanie za súčasných podmienok utrpením a ponížením pre deti aj pre učiteľov.