Kľúčové poľnohospodárstvo

20.04.2017 09:00

Rozvoj regiónov závisí od dvoch vecí – od toho, ako necháme regióny generovať bohatstvo a od toho, ako ich necháme podieľať sa na jeho rozdelení. Regionálna politika teda zďaleka nie je o natiahnutej ruke, ale o maximalizácii národného bohatstva vďaka využívaniu potenciálu, ktorý má celé Slovensko.

Rozhodnutia prijaté na národnej úrovni potom môžu niektorému regiónu pomôcť, inému poškodiť. Príkladom politiky, ktorá poškodzuje všetky regióny, je potláčanie úlohy pôdohospodárstva – nevyužívanie pracovnej sily, pôdy, klímy a polohy na produkciu zdravých potravín a poskytovanie služieb formou vidieckej turistiky.

Zabezpečovanie potravinovej sebestačnosti môže byť v dnešnom svete jedna z mála pozitívnych vecí, ktoré po sebe naša generácia zanechá.

Podľa Eurostatu bolo v EÚ v roku 2015 zamestnaných v pôdohospodárstve 4,7 % ľudí, v eurozóne (EA19) 3,3 %, Estónsku, ktoré je naším vzorom informačnej spoločnosti, 3,9 %, v Maďarsku 6,4 %, v Rakúsku 4,1 %, Poľsku 11,5 %, Slovinsku 8,0 %, severskom Fínsku 4,3 % a u nás na Slovensku len 3,2 %. K tomu v potravinárskom priemysle bolo percento zamestnaných v Estónsku 2,5 %, v Maďarsku 2,8 %, v Rakúsku 1,9 %, v Poľsku 3,4 %, v Slovinsku 1,7 %, vo Fínsku 1,5 % a na Slovensku 1,9 %.

Ak by sme sa porovnávali s bohatým Rakúskom, v pôdohospodárstve a potravinárstve tam pracuje 6,0 %, kým u nás len 5,1 % pracujúcich. Porovnanie s južným Maďarskom a so severným Poľskom pre nás vychádza ešte horšie.

Prečo naše pôdohospodárstvo nezamestnáva? Podľa správ za posledné desaťročie by sa mohlo zdať, že kvôli nízkym cenám, zlým reťazcom a zlému Bruselu. Nízke ceny sú tvrdým argumentom – ak nie sú zákazníci ochotní nakupovať drahšie domáce výrobky, nedá sa nič robiť, to uzná každý.

Lenže problém je v tom, že tieto ceny netvorí trh, ale do veľkej miery úradníci podľa toho, ktoré činnosti finančne podporia a ktoré utlmia. A to až do tej miery, že postavia Slovákov pred nevyhnutnosť jesť skazené mäso dovážané tisíce kilometrov, lebo domáce sa „neoplatí“ vyrábať. Otvorene, otázka primárne nestojí tak, ako sa brániť dovozu potravinového odpadu, ale ako vyrábať kvalitné potraviny doma.

Reťazce v súčasnej podobe vymierajú a snažia sa na poslednú chvíľu zarobiť, čo sa dá, preto sa od nich nedajú čakať nijaké rozumné riešenia. Opäť, otázka neznie, ako reťazce k niečomu nereálnemu nútiť, ale aké sú alternatívne spôsoby predaja – a tu sa chytajú aj mestá, aj domáci súkromníci.

Prví začali chápať, že potrebné sú každodenné trhy, a druhí, že lepšie je budovať vlastné siete menších obchodov, ktoré sú zákazníkovi poruke, alebo obchod úplne vynechať a predávať z dvora.

Finálnym argumentom je odkaz na zlý Brusel, lenže medzi Bruselom a slovenským výrobcom a konzumentom stojí niekto ešte silnejší – slovenský úradník, ktorý rozhoduje, na čo použijeme bruselské peniaze. Či na nízku zamestnanosť, zá­pornú pridanú hodnotu (čo je inak v EÚ raritou) a pre niekoľkých agrobarónov, alebo vyššiu zamestnanosť, rozvoj a mnohé často rodinné farmy.

Za desaťročia sa u nás nazberalo veľa predpisov, úradov a priateľstiev, ktoré sa nedajú jednoducho a naraz preskúmať a upratať. Dá sa však urobiť jednoduchá vec – zamerať sa na jednu konkrétnu oblasť a pre ňu navrhnúť riešenie.

Napríklad ako zabezpečiť, aby sa na Slovensku oplatilo chovať hydinu: Slovensko nie je až také rozľahlé, ani také hlúpe, ani také zahľadené do dovozov, aby nedokázalo využiť svoju pôdu, svojich miestnych lídrov, svojich nezamestnaných a svoju klímu a nedodávalo zdravú hydinu v ktoromkoľvek meste a obci za rozumnú cenu. Hovorí sa tomu zabezpečovanie potravinovej sebestačnosti a v dnešnom svete to nakoniec môže byť jedna z mála pozitívnych vecí, ktoré po sebe naša generácia zanechá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#poľnohospodárstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk