V roku 2016 dosiahol na Slovensku hrubý domáci produkt podľa parity kúpnej sily na jedného obyvateľa okolo 31 200 amerických dolárov. Priemer EÚ je 37 800. Takže sme dosiahli asi 82,5 % hodnoty priemeru EÚ.
Portugalsko a Grécko (dve „staré“ členské krajiny EÚ) sme už nechali za sebou. Veľmi sme sa priblížili Česku (33 200 USD), ktoré je dnes najbohatšou postsocialistickou krajinou (okolo roku 2010 vystriedalo na tejto pozícii Slovinsko).
Áno, Rakúsko (pre nás tradične referenčná západná krajina) má 47 900 dolárov na hlavu. Tu však treba povedať, že Rakúsko patrí do dvadsiatky najbohatších krajín sveta, kam sa asi najbližšiu generáciu nezaradíme.
No napríklad vízia dobehnutia Španielska (36 500 USD) alebo Talianska (36 300) v horizonte roku 2025 je vcelku realistická. Výkon slovenskej ekonomiky dnes dosahuje asi 94 % českej a 73 % francúzskej. Otvorene môžeme povedať, že od prvej polovice 19. storočia zrejme tento pomer ekonomickej vyspelosti nebol nikdy pre nás taký priaznivý, ako je dnes.
Ukazovateľ HDP podľa parity kúpnej sily môžeme spochybniť, nehovorí o nazhromaždenom bohatstve z minulosti ani o vývoze ziskov, ktorý je v slovenskom prípade vysoký, a ani o regionálnych a sociálnych rozdieloch. No predsa len jeho zmeny majú istú vypovedaciu hodnotu.
Rovnako môžeme frflať, že „v Rakúsku zarábajú viac“ a nominálna čistá mzda v roku 2016 v tejto krajine bola asi 2,6-násobok slovenskej. Treba si však uvedomiť, že v roku 2006 bola štvornásobne a v roku 1990 asi osemnásobne vyššia. Ani vyjadrenie „…kedy budeme porovnateľní s Nemeckom?“ nesmie vzbudzovať predstavu života v blahobyte a bez starostí pre každého. Tak to nevyzerá ani v týchto krajinách. Dajme tomu v Taliansku a Španielsku sa nachádzajú celé zaostalé regióny. A štvrte etnizovanej chudoby sú dokonca aj v Bruseli…
Slovenská frustrácia je daná predovšetkým nadmernými očakávaniami z roku 1989, po ktorých nasledovalo kruté vytriezvenie počas ekonomického prepadu asi o 25 % medzi rokmi 1990–1993, a ťažkými skúškami nasledovného transformačného obdobia, keď sme napr. životnú úroveň z roku 1989 vyrovnali asi až medzi rokmi 2002–2007.
Vstupujeme do obdobia, o ktorom zrejme budúci historici napíšu, že sme sa makroekonomicky reálne začali vyrovnávať západoeurópskym krajinám.
Takisto musíme pochopiť, že samotná politická zmena – hoci aj pozitívna – nezabezpečí ekonomický rast. Vytvára preň iba podmienky, ktoré treba využiť aktívnou činnosťou a usilovnou prácou. Prebudovanie našej ekonomiky a spoločnosti začína prinášať skutočné ovocie až teraz.
Pomaly už môžeme začať o Slovensku, Slovinsku aj Česku uvažovať nie ako o problémových postsocialistických štátoch, ale ako o „najvýchodnejších krajinách západného blahobytu“. Musíme tiež odvrhnúť aj častý sebapodceňujúci pohľad na samých seba. Výkon, ktorý sme podali, osobitne vynikne, keď sa neporovnáme s Rakúšanmi a pod., ale s národmi, s ktorými sme historicky boli v jednej sociálno-ekonomickej zóne (Poliaci, Maďari či Chorváti).
HDP podľa parity kúpnej sily na obyvateľa je v Poľsku 27 700 dolárov, v Maďarsku 27 200 a v Chorvátsku 22 300. Netreba to nadinterpretovať, ale fakticky sme sa ekonomicky „vymanili“ z vlastného regiónu a susedné národy, ktoré sa na nás pred storočím zvykli dívať zvrchu, sme predbehli.
Navyše v rokoch 2017–2020 sa naša situácia zrejme ešte zlepší. Môžeme realisticky očakávať jeden z najvyšších hospodárskych rastov v EÚ. Základnou podmienkou toho je však vnútropolitická stabilita a vhodné medzinárodné prostredie, ktoré nám poskytuje EÚ v oblasti ekonomickej a v podobe prístupu na veľký trh a NATO v oblasti bezpečnostnej. Keby sa tieto dva bloky oslabili alebo sa začali rozpadať, môžeme sa opäť prepadnúť do ťažkostí historicky typických pre malé stredoeurópske štáty.