Napriek tomu zastávam názor, že v právnom štáte, akým Slovenská republika chce podľa svojej ústavy byť, majú byť amnestie v zásade nezrušiteľné.
Pri rozhodovaní parlamentu o ich zrušení zohral významnú úlohu tlak verejnosti ovplyvnenej časťou politikov, inými známymi osobami a aj filmom Únos. Ak je pre politika prirodzené sledovať vývoj verejnej mienky a do určitej miery sa jej snažiť vyhovieť, pre sudcu má byť tlak verejnosti skôr impulzom k ostražitosti. K jeho úlohám patrí chrániť právo aj pred väčšinou alebo hlasnou menšinou. Preto nie je odvolateľný.
Súčasťou masmediálneho pôsobenia bolo aj vyvolanie nesprávneho dojmu o tom, aké činy boli amnestované. Hlavne spomínaný film vyvolal zdanie, že sa týkajú aj vraždy Roberta Remiáša.
V skutočnosti polícia vyšetrovala jeho smrť ešte niekoľko rokov po amnestiách a znova ju začala vyšetrovať dlho pred ich zrušením. Z toho vyplýva, že podľa jej názoru nesúvisí so zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny, a teda amnestie jej nebránia v práci.
Amnestie sa vzťahujú na zavlečenie Kováča ml. do susedného Rakúska. Ide o závažný trestný čin, ktorý si zaslúži odsúdenie. Týkali sa aj zmarenia referenda vtedajším ministrom vnútra, ktoré je azda z amnestovaných trestných činov najvýznamnejším. A napokon je v hre aj milosť, ktorú udelil vtedajší prezident Michal Kováč svojmu synovi v konaní o ekonomickom trestnom čine.
Amnestie sa teda netýkali smrti, pravdepodobne vraždy Roberta Remiáša, ale únosu a zmarenia referenda. Milosť sa vzťahovala na skutok spadajúci do oblasti ekonomickej kriminality. Dôležité je podozrenie, že do nich boli zapletení príslušníci štátneho aparátu a milosť udelil prezident svojmu synovi. Sú však toto dostatočné dôvody na rozvrat právneho štátu zrušením amnestií?
Zahraničné príklady rušenia amnestií pochádzajú hlavne z Južnej Ameriky, kde väčšinou po páde vojenských diktatúr zrušenie amnestií umožnilo trestné stíhanie osôb zodpovedných za vraždy a zmiznutia mnohých ľudí. Najznámejším je asi príklad Čile a generála Pinocheta. Na Slovensku sa amnestie vzťahovali predsa len na menej závažné trestné činy.
Pri rozhodovaní parlamentu o zrušení amnestií zohral významnú úlohu tlak verejnosti. Ak je pre politika prirodzené sledovať vývoj verejnej mienky, pre sudcu má byť skôr impulzom k ostražitosti. K jeho úlohám patrí chrániť právo aj pred väčšinou alebo hlasnou menšinou.
Všetko o slovenských i zahraničných amnestiách vedel Európsky súd pre ľudské práva, keď o nich v roku 2008 uviedol: „Pokiaľ ide o amnestie, ich retroaktívne zrušenie vo všeobecnosti nie je prípustné, keďže sú prijímané v podobe legislatívneho aktu a ich zrušenie by bolo v rozpore s princípom právnej istoty a so zásadou zákazu retroaktivity v trestnom práve.“
Nie je vylúčené, ale ani pravdepodobné, že Štrasburg zmení svoj názor na základe tlaku slovenskej verejnej mienky, vyjadrení časti slovenskej právnickej obce i celkového stále negatívnejšieho postoja k inštitútu amnestie. Pred necelým desaťročím sa však nepriklonil k argumentom vlády, ktoré boli podobné nedávnym úvahám zástancov zrušenia amnestií.
Zrušenie amnestií je nevyhnutne retroaktívne, čiže zasahuje do už uzavretého skutkového a právneho stavu. Nejaký trestný čin stratil amnestiou svoju trestnosť. Po nejakom čase sa zrušením amnestií táto trestnosť obnoví, čo znamená, že čin, ktorý medzi svojím spáchaním a súčasnosťou už nejaký čas nebol trestným, znovu nadobúda trestnosť. Obnova zaniknutej trestnosti nejakého činu je mimo našej právnej kultúry.
V prípade zrušenia milosti prezidenta Michala Kováča a amnestií Vladimíra Mečiara nie je retroaktivita formálnym problémom. Parlament vytvoril ústavnú možnosť ich zrušenia skoro dve desaťročia po ich udelení a následne ju hneď využil.
V dobe svojho udelenia boli teda amnestia aj milosť v slovenskom právnom poriadku tak, ako je to v civilizovaných krajinách obvyklé, nezrušiteľné a až oveľa neskoršie doň bola doplnená právomoc ich zrušenia, ktorá sa okamžite uplatnila. Parlament zasiahol do uzavretého skutkového stavu, zrušil v minulosti udelené amnestie a milosť. To je učebnicový príklad v právnom štáte neprípustnej pravej retroaktivity.
Vyskytujú sa názory, že Mečiarove amnestie boli zneužitím práva, a preto koniec koncov ani neboli amnestiami v pravom zmysle slova. Morálna problematickosť rozhodnutí o amnestiách aj súvisiacich milostí ich nezbavuje sama osebe právnej záväznosti. Parlament na ňu primerane reagoval rezolúciou, ktorá však nezasiahla do ich záväznosti.