V politike nemusí prekážať, ak vás vykresľujú ako zloducha. Voliči vás aj napriek tomu môžu vnímať ako mocnú figúru, a to rozhoduje. Ale o Corbynovi sa písalo ako o popletenom starčekovi, ktorý smeruje na smetisko dejín. Nestalo sa tak.
Nečakaná vlna podpory radikálnemu programu ľudí okolo Jeremyho Corbyna vyplýva práve z tohto nelichotivého stavu krajiny. A z náhleho presvedčenia, že sa s ním možno predsa len dá niečo robiť.
Médiá obišiel, trpezlivo cestoval po krajine, kde ho vítali davy. Namiesto veľkých komunikačných firiem mu kampaň robili dobrovoľníci, ktorí zaplavili internet často veľmi vtipnými obrázkami a videami. To pritiahlo mladých ľudí, ktorí prišli voliť v obrovských číslach. Labouristi zaznamenali najväčší nárast podpory medzi dvoma voľbami od konca druhej svetovej vojny.
Je to bodka za érou Tonyho Blaira a jeho dedičov, ktorí stranu ovládali dve desaťročia. Na začiatku s úspechom. Silne poklesol počet detí vyrastajúcich v chudobe, čo bol jeden z kľúčových záväzkov strany. Rozbehla sa rozsiahla obnova vybraných častí veľkomiest. Zlepšilo sa financovanie zdravotníctva, nemocnice dnes vyzerajú dramaticky lepšie ako v 90. rokoch.
Prvou ranou reputácii Blaira bola nepopulárna vojna v Iraku. Udialo sa však ešte niečo iné. Labouristi v podstate nikdy nezvrátili hlboké trendy, ktoré sa naštartovali za vlád Margaret Thatcherovej a rokmi nabrali na sile.
Tam, kde ste mali v roku 1996 chudobnú štvrť, ktorá však bola mraveniskom aktivity, ľudí pracujúcich v malých obchodoch a dielňach, ste v roku 2006 našli obrovské parkovisko so supermarketom. Pred ním postávala obézna miestna mládež, ľudia bez perspektívy.
Ekonomika stratila obrovské množstvo stabilných, kvalifikovaných zamestnaní. To sa nedá kompenzovať sociálnymi programami. Predmestia sú plné beznádeje. Cudzincov šokuje, ako sa mladí vyžívajú napríklad v drobných krádežiach, nie kvôli zisku, ale aby takto sabotovali veľké obchody. Alebo pijú. A práve labouristi mimoriadne uvoľnili dovtedy prísne pravidlá na marketing a predaj alkoholu.
Časť potenciálne nezamestnaných absorbovali vysoké školy, ktoré vláda vo veľkom rozširovala. Mladí vôbec ostávajú v školách čo najdlhšie, ak si na to vedia vybaviť finančnú podporu, len aby nemuseli do depresívneho korporátneho sveta plného zbytočných marketingových džobov.
Korporácie boli zrazu všade. Sprivatizovala sa dokonca veľká časť bezpečnostných aktivít. A práve za labouristov vládne komisie dostali silné zastúpenie veľkých firiem. Ak vláda mala určiť, čo s explóziou obezity, radil jej okrem iného McDonald’s…
Tunelári firiem či penzijných fondov si kúpili vily a ostrovy. A tí naozaj mocní nemusia nikoho podvádzať. Podstatný je ich vplyv na regulačné prostredie. Kým po kríze v roku 2008 chudobní schudobneli, finančná elita ďalej bohatne.
Oligarchia pritom drží pod krkom politickú triedu práve cez médiá. Tie politikov škandalizujú ako na bežiacom páse, niekedy oprávnene, no často za úplné nezmysly. Z politiky sa stal cirkus. Nečakaná vlna podpory radikálnemu programu ľudí okolo Jeremyho Corbyna vyplýva práve z tohto nelichotivého stavu krajiny. A z náhleho presvedčenia, že sa s ním možno predsa len dá niečo robiť.
Netreba sa na to pozerať naivne. Aj pravicová revolúcia prišla ako reakcia na to, že štrajkami sužovaná Británia 70. rokov strácala smer. A neskôr Blair ako skvelý rečník a osobnosť priniesol Británii medzinárodný rešpekt.
Corbynova ľavica naproti tomu ešte môže sklamať. Ale v tejto chvíli slušný človek Jeremy Corbyn stojí na správnej strane histórie.