Kohl sa narodil 3. apríla 1930, bývalý cisár Karol Veľký vraj 2. apríla v ôsmom storočí. Sedemnásty jún, ako sa ukázalo, deň po jeho smrti, bol zas do roku 1990 (západným) sviatkom zjednotenia Nemecka.
Všetko plne v súlade s hlavnými výzvami Kohlovej éry. Presvedčený Európan sa rád odvolával na Karola Veľkého, v prípade zjednotenia bol vždy považovaný za priekopníka spoločného nemeckého štátu.
Helmut Kohl bol promovaný historik. Podľa liberálneho nemeckého denníka Die Welt však nemal veľký záujem o príčiny historických udalostí, chcel predovšetkým vojsť do dejín. Zo samotnej takejto analýzy sa dá vyčítať výnimočná rozporuplnosť v tom, ako verejnosť tohto konzervatívneho politika vnímala.
Nemci sa dodnes nedokázali spriateliť s „večným kancelárom" Kohlom, hoci vo funkcii ho potvrdili nemenej ako štyrikrát po sebe. Konzervatívca bežne považovali za človeka, ktorý sa dostal na svoju pozíciu na základe právnych fínt a ktorý si zachoval moc zásluhou drsných spôsobov a nadpriemernej vytrvalosti. Hlavné nemecké médiá sa po jeho smrti dokonca zhodli, že vedel pôsobiť „nebezpečne" a bol „vždy pripravený na útok".
Po Kohlovej smrti sa Nemci zhodnú v obdive za zjednotenie Nemecka, upevnenie nemecko-francúzskych vzťahov a rozširovanie Európy.
Úspech mu však dával za pravdu. Helmut Kohl nikdy nehral inak ako tvrdo. Bol presvedčený, že kvalita má svoju cenu práve v politike, ktorú sám vždy a za každú cenu uplatňoval. To sa osvedčilo najmä v nekonečnej túžbe po podrobnostiach a neustálom hľadaní politických talentov, medzi ktoré patrí aj dnešná kancelárka Angela Merkelová.
Helmut Kohl si vedel zachovať chladnú hlavu aj v dramatických situáciách a hravo rozoznať výzvy. Napríklad večer 9. novembra 1989, keď padol Berlínsky múr. Bol vtedy vo Varšave. Podľa člena delegácie celé hodiny vôbec neprejavil záujem o správy z Berlína, sústredil sa na plynulé rokovania s poľskou vládou. Ihneď po ukončení stretnutia však prekvapil svojich poradcov podrobným akčným plánom.
Hovorí sa, že Kohl mal – a predovšetkým potreboval mať – nepriateľov namiesto súperov. Po jeho smrti sa však nemecká verejnosť zhodne v obdive za zjednotenie Nemecka, upevnenie nemecko-francúzskych vzťahov a neustále rozširovanie Európy.
Treba dodať, že vedel presvedčiť najmä vtedy, keď jeho ďalekosiahlu politiku viedli osobné skúsenosti. Svojho brata stratil v druhej svetovej vojne, a preto pracoval na globálnom mieri. Vyrástol v Porýní – Falcku, i preto prejavoval výrazný záujem o Francúzsko. Jeho manželka pochádzala z Lipska, tak svoj záujem smeroval na NDR.
Na vyššej úrovni však nezvládol žiadny moderný cudzí jazyk, a preto ostávalo na iných, aby Nemci pod jeho vedením vôbec rozvíjali modernú zahraničnú politiku. Bol to aj dôvod, prečo sa napríklad Hans-Dietrich Genscher mohol stať legendárnym šéfom nemeckej diplomacie.
Helmut Kohl mal mnoho výborných politických schopností. Rád prijímal nové výzvy, viackrát však nevedel premyslieť zdanlivo úspešné riešenie. To, že sa západonemecké hospodárstvo celé roky výborne rozvíjalo, bol podľa neho dostatočný dôvod, prečo pre bývalú NDR nehľadať nové riešenia. (Okrem toho si Helmut Kohl podobne ako veľa Nemcov narodených pred vojnou nevedel predstaviť, že v prípade zjednotenia bude potrebné oveľa viac, ako len geografické zlúčenie dvoch území.) Moc napokon stratil práve pre túto neprispôsobivosť. Nie náhodou sa Kohlova éra skončila vtedy, keď nastala digitálna revolúcia a rozbehli sa debaty o novej zodpovednosti Nemcov vo vojenských konfliktoch. Vzory, ktoré sa za 16 rokov osvedčili, zrazu za takýchto rámcových podmienok stratili presvedčivosť.