Už desať rokov sa stretávajú na summitoch a prijímajú spoločné vyhlásenia, ktoré majú niekedy viac všeobecný obsah, inokedy idú viac do konkrétností, ale v každom prípade zmierňujú vzájomnú konfrontáciu. A to treba privítať. Pri diplomatických rokovaniach niekto získa viac, iný menej, pri silových akciách to býva často opačne. Ktosi stratí viac a iný menej.
Občania prestávajú zvolených lídrov považovať za svojich reprezentantov. Neodmietajú demokraciu, ale pripúšťajú, že v zmenených podmienkach globalizácie jej doterajšia podoba zastarala.
Vo väčšine z týchto štátov označovaných ako G20 dosahujú mnohí obyvatelia slušnú životnú úroveň a materiálne blaho. Zdalo by sa, že tu panuje zásadná spokojnosť. To je omyl. Všetky spomínané summity sprevádzajú výrazné protesty, a to najmä vtedy, keď sa konajú v ekonomicky najrozvinutejších štátoch, a to nielen preto, že sa v tejto časti sveta dá verejne najslobodnejšie vyjadriť svoj nesúhlas.
Medzi demonštrantmi prevládajú ľudia, ktorí môžu letné dni tráviť na dovolenke, o akej sa väčšine sedemmiliardovej planéty ani nesníva. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa je síce dôležitý, ale zďaleka nie postačujúci ukazovateľ ekonomiky a o to viac aj stavu celej spoločnosti.
Jeho glorifikácia vedie k strašnému schematizmu. Aritmetický priemer vyvoláva ilúzie presnosti. V utopickom návrhu bhutánskeho kráľa všímať si viac ako hrubý národný dôchodok hrubé domáce šťastie je kus racionality. Ale to by sme museli prepisovať učebnice ekonómie.
Za posledné štvrťstoročie neuveriteľným tempom rastie príjmová a majetková polarizácia obyvateľstva a aj ľudia, ktorí si udržujú slušné príjmy, vlastne relatívne chudobnejú. Nik ich nepresvedčil, že za viditeľné roztvárajúce sa nožnice nerovnosti si môžu sami a nie meniaci sa mechanizmus deľby bohatstva. O zdraví spoločnosti nehovorí iba súčasný stav, ale najmä trendy a perspektívy. Tradične vyspelé ekonomiky stagnujú alebo sa hýbu iba pomaly.
Pripomínajú udýchaného bežca. Čína, ktorá žije mimo princípov liberálnej demokracie a na ktorej politický systém by sme si ťažko zvykali, už skoro štyri desaťročia dosahuje závideniahodný reálny technologický a ekonomický rast, rozširuje a upevňuje strednú triedu, čo si stále nevieme priznať. Už dávno nie je rozvojovou krajinou, čo sa už nedá povedať o ďalšom rastúcom členovi G20 – Indii.
Enormná koncentrácia príjmov a majetku spôsobuje, že tradičné demokratické inštitúcie stále menej vplývajú na chod sveta. Ak by ich moc klesala na úkor rastu vplyvu občanov, mohli by sme sa iba tešiť.
Reálne rozhodovacie úkony sa však presúvajú od zvolených inštitúcií k silnejúcim nadnárodným korporáciám. Voliči majú pocit, že hoci existujú demokratické ústavy, zákony, inštitúcie a tradície, sú z tejto spoluúčasti na správe krajiny vytláčaní.
Za príklad môže slúžiť rokovanie za zavretými dverami o Transatlantickej dohode USA a EÚ o voľnom obchode (TTIP), ktorú Donald Trump po zvolení do najvyššieho úradu zastavil. Európski politici, ktorí ju donedávna vehementne obhajovali bez toho, že by vysvetlili voličom jej text, teraz mlčia.
Občania prestávajú zvolených lídrov považovať za svojich reprezentantov. Neodmietajú demokraciu, ale pripúšťajú, že v zmenených podmienkach globalizácie jej doterajšia podoba zastarala. Časť z nich pasívne ostáva doma nielen pri voľbách.
Iní vidia záchranu v neštandardných politických stranách, ktoré majú rozličnú podobu, mnohí v populistických vodcoch, ktorí vedia časť sklamaných oslobodiť, ale sú z hodnotového hľadiska neraz nečitateľní. Ďalších priťahujú demonštrácie.
Protestujúcich trápia aj environmentálne problémy, ktoré predstavujú krutú daň za spotrebiteľský komfort malej časti Zeme. Veď najväčší znečisťovateľ, USA, sa rozhodol z parížskej zmluvy odstúpiť.
Hamburg ukázal, že politické elity aj napriek rozmachu informačných technológií žijú nielen počas summitov v inom svete ako občania. Sami priznali, že rozsah protestov ich prekvapil. Na uliciach došlo aj k udalostiam, ktoré slušných ľudí odpudzujú.
Nik nemôže zaručene povedať, ako vyzeralo zloženie demonštrantov, aká časť zo stotisíc aktívnych a ďalších doma sediacich sympatizantov súhlasila aj s násilníckymi činmi. Je však fakt, že sa tým protesty v časti verejnosti zdiskreditovali. Prestali sme hovoriť o problémoch sveta a o tom, ako ich veľké skupiny obyvateľstva reflektujú.
Spomíname rozbité výklady, vykradnuté obchody, dymovnice, petardy, plyn, vodné delá, zranených policajtov a zatknutých vandalov. Darmo, Európania sú presvedčení, že politická kultúra Maháthmu Gándhího je na starom kontinente neúčinná. Polonahý fakír, ako ho nazval Winston Churchill, však princípom áhinsá (neubližuj) dosiahol zásadnú zmenu.
Dvadsať lídrov sa v Hamburgu nestretlo zbytočne. Prijalo zaujímavé odporúčania. Medzi schválenými dokumentmi však chýba sebakritika. Kto berie za dnešný stav zodpovednosť a prečo tradičné inštitúcie v demokratických štátoch strácajú dôveru občanov.