Trest tvrdo dopadne na všetkých vrátane dojčiat. Dávky sa znížia pod úroveň ukazovateľa, ktorý je šitý pre najbiednejšie krajiny sveta. Matky majú na výber viac zlých možností: nechať deti plakať od hladu, nezaplatiť za elektrinu či odpadky, požičať si hotovosť za úroky, ktoré ich zbedačia na roky, kradnúť a nabádať k tomu aj deti.
Roztáča sa špirála zlých dôsledkov. Záškoláctvo neklesá, zato vo väzniciach rastie počet žien a v detských domovoch počet detí. Veľká časť je z miest, ktoré zákon o sociálnych službách nazýva oblasťami "koncentrovanej a generačne reprodukovanej chudoby”.
Ľud volá po trestoch a sankciách a nechce počuť o tom, že naša kolektívna krátkozrakosť pomáha udržiavať biedu, ktorá blokuje rozvoj detí a ich schopnosť raz žiť slušne.
Štatistiky dokumentujú, že experiment sa nevydaril. Aj Výbor OSN pre práva dieťaťa, ktorý pravidelne informujeme o plnení záväzkov Dohovoru o právach dieťaťa, nás nedávno upozornil na negatívne dôsledky ustanovenia, ktoré podmienilo vyplácanie dávok zodpovedným rodičovstvom. Vyjadril „vážne znepokojenie“ nad nedostatkom preventívnych opatrení, ktoré majú predchádzať odoberaniu detí, a tiež nad tým, že mnoho rómskych rodín nemá prístup k primeranému bývaniu a k základným veciam ako toaleta, elektrina či pitná voda.
Výbor adresoval vláde početné odporúčania, ako zlepšiť kvalitu života detí. Jeho odporúčania však nie sú záväzné. Sankcie neexistujú a silu im môže dať jedine verejná mienka. Tá sa však opája jedovatými predstavami, že deťom v rómskych osadách lietajú do úst pečené holuby.
A pre zákonodarcov je verejná mienka zjavne viac ako medzinárodné dohovory. V zákone o sociálnych službách priznávajú bez škrupúľ, že k dedeniu chudoby vedú podmienky, ktoré sami ustanovili. Veď oni schvaľujú rozpočet, ktorého dôsledkom je „nedostatok tovarov a služieb“ v oblastiach koncentrovanej chudoby, hoci sú zásadné pre zdravý vývin detí. Oni ustanovujú legislatívu, vďaka ktorej sme asi jediná z krajín, čo chcú hrať v Európe prvú ligu, kde obec nemá povinnosť postarať sa o bývanie rodiny, v ktorej sú deti. A kde centrálna vláda musí brať väčší ohľadu na kompetencie lokálnej vrchnosti ako na blaho a záujmy detí v núdzi.
Parlament môže aj za brutálne nízke nastavenie dávky a príspevkov v hmotnej núdzi a tiež za to, že vláda ich roky nemusí valorizovať. Má zodpovednosť aj za pokútne pílenie dreva v národných parkoch, pretože rodinám z provizórnych chatrčí neprizná ani pár eur ako príspevok na ohrev. Nedostatok služieb a dávky, ktoré sú roky hlboko pod životným minimom, preukázateľne vedú k neschopnosti žiť podľa predstáv väčšinovej spoločnosti o slušnom živote a k rastúcej averzii voči „neprispôsobivým“.
Poslanci tak sami spoluvytvárajú verejnú mienku, ktorú potom ctia väčšmi ako dohovor o právach dieťaťa či európsku smernicu o energetickej chudobe, ktorá žiada zaistiť najchudobnejším základné veci ako teplo a svetlo. Svojou činnosťou pretvárajú záväzky, ku ktorým sa Slovenska republika hlási, na obraz vôle daňovo poplatného ľudu. Ľud volá po trestoch a sankciách a nechce počuť o tom, že naša kolektívna krátkozrakosť pomáha udržiavať biedu, ktorá blokuje rozvoj detí a ich schopnosť raz žiť slušne. Každé euro vynakladané na rómske deti nás totiž páli ako historická krivda, hoci nejde z našich vreciek, ale ho cez eurofondy poslali občania z iných častí únie.