Ponúka sa preto otázka, kto skutočne rozhoduje o zahraničnej politike USA.
Azda jediná vec, na ktorej sa americká politická reprezentácia zhodne takmer jednohlasne, je identifikácia najväčšieho vonkajšieho nepriateľa v podobe Ruska. Iba piati kongresmani z vyše 500-členného Kongresu, ktorý tvoria Snemovňa a Senát, hlasovali proti novým sankciám, ktoré majú byť trestom za ruské ovplyvnenie amerických prezidentských volieb. Trump nemal inú možnosť, ako návrh prijať.
Republikán John McCain, aktívny účastník vojny vo Vietname a neúspešný kandidát na prezidenta (ktorému nedávno operovali zhubný nádor na mozgu, takže by mal plné právo dočasne sa z politiky stiahnuť), obhajoval návrh na sankcie tvrdením, že „útok na našu demokraciu je neprijateľný“. Aké sú dôkazy pre natoľko závažné slová, to vie azda iba sám McCain, lebo zverejnené neboli. Ak by existovali, CNN alebo Washington Post by si ich určite nenechali pre seba. Možno sa už čoskoro dožijeme jednej dávnej historickej paralely: McCain alebo niekto iný z rozrastajúceho sa okruhu washingtonských jastrabov, ktorí zjavne túžia po priamej konfrontácii s Ruskom, začnú zakončovať svoje vystúpenia podobne ako kedysi rímsky cenzor Cato starší: „Ostatne súdim, že Rusko musí byť zničené.“ Z histórie síce vieme, že Kartágo, o ktorom hovoril Cato, pre Rím nebolo skutočnou hrozbou, napriek tomu však nakoniec skončilo v rozvalinách.
Z histórie vieme, že zničenie Kartága nevyriešilo vnútorné problémy Rímskej ríše. Skôr naopak, posadnutosť Rimanov ohrozením zvonku iba urýchlila rozpad dovtedy najväčšej svetovej veľmoci.
Iným prípadom zmeny Trumpovho pohľadu na svet je Čína. Pred voľbami vtedy ešte zosmiešňovaný Donald rozprával o tom, ako miluje Čínu a ako Číňania milujú jeho. Netrvalo však dlho a zrazu je postojom Číny sklamaný. Čína vraj nevyvíja dostatočné úsilie na obmedzenie snáh Severokórejčanov o vývoj a testovanie jadrových zbraní – ktoré mimochodom prebieha už desaťročia. Čína zaviedla embargo na dovoz uhlia zo Severnej Kórey v nádeji, že USA pristúpia k podobným nevojenským krokom. Podľa Trumpa sú však podobné diplomatické snahy neúspešné a nepostačujúce. Lenže aké iné prostriedky má Čína vyvíjať, ak nie diplomatické?
V nedeľu vyslali Američania bombardéry schopné niesť jadrové hlavice nad Severnú Kóreu. 25-miliónová Severná Kórea však predstavuje pre USA sotva väčšie bezpečnostné riziko ako pre Rusko, ktoré je z geografického hľadiska doslova za rohom. Pritom aj Kremeľ uprednostňuje diplomatické riešenie pred hrozbou sily. Hlavný dôvod nemusí byť ten, aby Rusko vyzeralo ako veľmoc, prípadne aby za každú cenu vytváralo opozíciu proti zahraničnej politike USA, ale skôr ten, aby sa obmedzilo riziko otvorenej konfrontácie s možným použitím jadrových zbraní.
Takže ak by Trump odmietol podpísať predĺženie sankcií proti Rusku založených na nejasných dôkazoch a zároveň by uprednostnil diplomatický prístup k Severnej Kórei, bolo by to nepochybne viac v súlade s plnením jeho predvolebných sľubov.
Kto teda v skutočnosti rozhoduje o zahraničnej politike USA? Nemalý počet analytikov a investigatívnych žurnalistov si všíma čoraz silnejší vplyv priemyselno-bezpečnostného komplexu, ktorý by bez vonkajších nepriateľov len ťažko hľadal zdôvodnenie svojej vlastnej existencie. Z histórie však vieme, že zničenie Kartága nevyriešilo vnútorné problémy Rímskej ríše. Skôr naopak, posadnutosť Rimanov ohrozením zvonku iba urýchlila rozpad dovtedy najväčšej svetovej veľmoci.