Keď sa v uplynulých rokoch vďaka rozvoju IT technológií začali vynárať startupy ako Uber, voľnotrhoví fundamentalisti zajasali – nové, digitálne prostredie totiž obchádzaním štátnej regulácie a flexibilným prepájaním ponuky a dopytu sprítomnilo ich víziu neregulovaného voľného trhu. Po vlne počiatočného entuziazmu zo strany verejnosti sa však postupne vynárajú pálčivé otázky, ktoré naštrbujú vieru v „zdieľanú ekonomiku“.
Kapitalizmus platforiem, ktorý zahŕňa okrem spoločností typu Uber či Airbnb aj digitálne giganty Google a Facebook, poskytuje hardvérovú a softvérovú infraštruktúru, umožňujúcu interakciu dvoch alebo viacerých skupín (spotrebitelia, poskytovatelia služieb a pracovných úkonov, výrobcovia, inzerenti).
Leitmotívom sa stáva vytvorenie atraktívneho virtuálneho prostredia, profit z predaja reklamného priestoru a komodifikácia citlivých dát, agresívne získaných od užívateľov. Dolovanie informácií ako top „suroviny“ súčasnosti evokuje atmosféru novodobej zlatej horúčky. Kapitál tak vo svojej zúfalej honbe za inováciami natrafil na prístup, pri ktorom fyzicky nič nemusí vyrábať a takmer ani vlastniť (napr. Uber ako poskytovateľ taxi služieb nevlastní jediné vozidlo).
Kapitalizmus platforiem predstavuje sofistikovaný útok na výdobytky triedneho boja, ktoré civilizovaná spoločnosť musí považovať za svoju neoddeliteľnú súčasť.
Podporovatelia platforiem básnia o naplnení sna o „spoločnosti drobných podnikateľov“, realitou sú však monopoly s absolútnou kontrolou nad virtualizovaným trhovým prostredím, ktoré na domnelých „mikropodnikateľoch“ v skutočnosti parazitujú.
Ich skutočnú povahu si všíma aj Nick Srnicek, autor knihy Platform Capitalism: „Kapitalizmus má v krízovom období tendenciu reštrukturalizovať sa. Nové technológie, organizačné formy, modely vykorisťovania, typy zamestnaní či trhy predstavujú pre kapitál nové možnosti na akumuláciu.“
Kým apologéti voľného trhu tento typ ekonomiky v snahe o navodenie ilúzie o jej komunitnom duchu pompézne označujú za „zdieľanú ekonomiku“, Srnicek poukazuje na jej skutočný charakter: „V takzvanej zdieľanej ekonomike dominujú firmy s masívnou podporou zo strany kapitálu, ktoré sa zameriavajú na profit a často hrubo vykorisťujú pracujúcich. Takže pojem ‚zdieľaná ekonomika‘ je skôr propagandou ako patričným pomenovaním reality.“
Faktorom úspechu sú milióny ľudí s existenčnými problémami, ktorí sa chytajú slamky v podobe zákaziek a fušiek, sprostredkovaných aplikáciami. „Dobrovoľne“ tak venujú svoj čas, úsilie a energiu v prospech platforiem, spoluvytvárajú ich obsah, rozširujú ich informačnú databázu a zdieľajú väčšinu ich nákladov.
Sami sa pritom často stávajú „komoditou“ (ako súčasť balíka pre záujemcov o inzerciu). Odmenou sú skromné podiely z príjmov, ktoré však často nedosahujú ani úroveň minimálnych miezd, keďže vo väčšine štátov zatiaľ tento typ „zamestnávania“ nepodlieha regulačným mechanizmom.
O pracovných podmienkach „dobrovoľníkov“ najlepšie svedčia slová žurnalistky Sarah Kesslerovej, ktorá si na vlastnej koži vyskúšala tieto „moderné výdobytky“. „Na mesiac som sa stala takouto ‚mikropodnikateľkou‘, ako to nazývajú firmy ako TaskRabbit, Postmates alebo Airbnb. Namiesto sľubovanej ‚pracovnej revolúcie‘ som však zistila, že je to celé iba o tvrdej drine, nízkych odmenách a systéme, ktorý výrazne znevýhodňuje pracovnú silu.“
Prevádzkovateľ platformy sa totiž nemusí starať o bežné štandardy, vyhýba sa daňovým povinnostiam a namiesto klasickej výpovede si vystačí s „odpojením" pracujúceho od aplikácie. Takto sa mu darí tlačiť výšku nákladov tak nízko, že konvenčné firmy preňho jednoducho prestávajú byť konkurenciou (čo bolo príčinou protestov taxikárov proti službe Uber). Kapitálu náramne vyhovuje aj atomizácia pracujúcich, a teda minimalizovanie možností na ich spoločný postup pri presadzovaní lepších podmienok.
Kapitalizmus platforiem predstavuje sofistikovaný útok na výdobytky triedneho boja (ako napr. osemhodinový pracovný čas či minimálna mzda), ktoré civilizovaná spoločnosť musí považovať za svoju neoddeliteľnú súčasť. Na tento vývoj zareagovali britské inštitúcie, ktoré v októbri minulého roka klepli po prstoch firme Uber, keď jej nariadili povinnosť dodržiavať zákonné pracovnoprávne náležitosti. Rozhodnutie predstaviteľov krajiny, v ktorej si až 11 % pracujúcich privyrába v tomto type ekonomiky, čoskoro nasledovali aj ďalšie vlády.
Na intervenciu štátnej moci sa však pracujúci spoliehať nemôžu, a preto by na nové formy vykorisťovania mali odpovedať rovnakou mincou – využitím komunikačných technológií na organizovanie nátlakových akcií. Prípadne sa pokúsiť vytvoriť skutočne kooperatívne, teda kolektívne vlastnené a spravované platformy.
Voči ostatným neduhom digitálnych platforiem (zneužívanie citlivých dát) existujú relatívne účinné prostriedky ochrany už dnes, od šifrovaných e-mailov cez anonymizujúce prehliadače (Tor) a vyhľadávače (DuckDuckGo) až po služby, blokujúce otravné reklamy.