Na streche Európy sucho

Česká republika podľa klimatológov zažíva dlhodobo najväčšie suchá za posledných päťsto rokov. Úbytok zásob spodnej a riečnej vody v dôsledku klimatických zmien pociťujú predovšetkým poľnohospodári, obzvlášť na južnej Morave, ale do núdzového režimu prešlo aj veľa obcí v celom povodí Moravy či v stredných Čechách: vyhlásili obmedzenie polievania záhrad či napúšťanie bazénov, ale aj zákaz čerpať vodu z riek, v ktorých vodohospodári minimálny prietok často riešia vypúšťaním priehrad. Nedostatok vody má celý rad následkov v ekologickej, ekonomickej a v neposlednom rade i v sociálnej sfére.

18.08.2017 09:00
debata (1)

Príčiny sú viaceré. Teplé zimy bez snehu, narušený vegetačný cyklus, nadmerné odparovanie vody z pôdy – problémy, ktoré dnes zasahujú prakticky celý svet.

Najmä v posledných dvoch desaťročiach sme sa mohli tvrdo poučiť o zhubnom vplyve spojenia plošných úprav tokov a ich povodí s extrémnymi prejavmi počasia.

Pre Českú republiku je však príznačné aj čosi iné, čo malo ešte nedávno v školopovinných deťoch vyvolávať pocit výnimočnosti: veta, že sme výnimoční umiestnením „na streche Európy“, je svojím spôsobom pravdivá, lenže dnes, raz darmo, vyjadruje skôr obrovskú nevýhodu.

V hydrologickom kontexte sa slovné spojenie „strecha Európy“ používa na vyjadrenie faktu, že veľká väčšina potokov a riek v Českej republike pramení, no zároveň priamo odteká preč do susedných krajín. Morava na Slovensko, Odra do Poľska, Labe a jej prítok Vltava do Nemecka. A to, hádam s výnimkou Labe, ešte skôr, než sa zmenia na väčšie rieky.

Zjednodušene povedané, takmer všetka naša povrchová voda, a nie je jej veľa, k nám spadne v podobe dažďových či snehových zrážok. Je preto iste dobrý dôvod, ba priam otázka pudu sebazáchovy, vodu chrániť a zadržiavať v domácej krajine čo najdlhšie.

Žiaľ, zvykli sme si a málokto si už vôbec všíma, že prakticky celá riečna krajina je u nás najmä po dvoch posledných storočiach vytrvalých regulácií korýt, plošných meliorácií, náhradných rekultivácií a podobných zásahov takmer úplne premenená. Približne z milióna hektárov mokradí a pramenísk registrovaných v 50. rokoch 20. storočia ostalo dnes len približne 350-tisíc, t. j. len 27 percent.

Korytá tokov sa v minulosti v súlade so zásadou vtedajších vodohospodárov „nepustiť vodu z koryta“ narovnali, skrátili a boli také hlboké, že voda sa z technicky upravených, hrádzami často obohnaných a zároveň morfologicky a ekologicky zdevastovaných potokov a riek vylieva do vlastných nív až v priebehu extrémnych zrážok a povodní.

Dovtedy však o to rýchlejšie mizne preč k susedom. Namiesto toho, aby toky sýtili okolie vodou a zároveň chránili svoje korytá aj ľudské sídla tým, že sa do svojho okolia v prírodnej krajine vylievajú plynulo už pri mierne zvýšených prietokoch (teda tak, ako by to malo byť), dnes upravené toky v čase sucha a za normálnych prietokov svoje okolie skôr odvodňujú a za vysokých rovno ničia.

Najmä v posledných dvoch desaťročiach sme sa mohli tvrdo poučiť o zhubnom vplyve spojenia plošných úprav tokov a ich povodí so súčasnými extrémnymi prejavmi počasia: jednak pri povodniach (vyše sto obetí povodní v Česku v rozpätí rokov 1997 až 2013), jednak počas sucha, ktoré sa u nás v posledných desaťročiach a rokoch zhoršuje a ktorého zotrvačné účinky zrejme ešte len pocítime.

Prvoradé je dnes preto položiť si otázku, ako túto situáciu systémovo a relatívne rýchlo riešiť.

Je nevyhnutné zvoliť vhodný postup. Ako zariadiť, aby sa voda v umelo pretvorenej krajine efektívne zadržiavala v čase, keď máme síce zhruba rovnaké množstvo zrážok ako kedysi, ale sú inak rozložené: sucho sa strieda s krátkymi a intenzívnymi dažďami. Vyprahnutou pôdou odteká voda, ktorá nevsakuje do narovnaných, hlbokých korýt regulovaných potokov a riek, a preto nimi rýchlo odteká preč.

V roku 1997 sa sčista-jasna Moravou prehnala približne päťstoročná voda. Ukázalo sa, že za uplynulých 40 rokov sme celkom zabudli, čo vlastne znamená živelná pohroma európskych rozmerov a to, ako sa jej účinne brániť. No poukázala aj na zopár menej nápadných vecí.

Po prvé, komplex lužného lesa a rieky v chránenej krajinnej oblasti Litovelské Pomoravie, ktoré sa nachádza nad Olomoucom, prirodzene zadržal 70 miliónov kubických metrov vody a významne spomalil postup povodňovej vlny.

Po druhé, historické centrum Litovelu, ktorý je obklopený lužnými lesmi a ktorým priamo preteká niekoľko ramien Moravy, povodeň napodiv nezničila.

A po tretie, rieky sa na mnohých miestach vrátili do svojich pôvodných historických korýt, a tak sa v priebehu niekoľkých desiatok hodín samovoľne zrevitalizovali, rýchlo a – zadarmo.

Riešenie problému záplav a sucha sa iste ukrýva v kombinácii technických a prírode blízkych opatrení. Predchádzajúci odsek však napovedá, aký by mal byť hlavný smer. Naši predkovia nemali naše technické ani finančné možnosti, a predsa – alebo práve preto – sa dokázali účinne chrániť. Nemali inú voľbu, než prírode múdro ustúpiť z cesty tam, kde bolo treba. Osoh z toho mal človek aj príroda.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #počasie #sucho