Železná opona prežíva aj v prípade kvality výrobkov či výšky príjmov. Výsledok celého transformačného procesu je veľmi vzdialený predstavám, ktoré počas neho legitimizovali často kruté a v konečnom dôsledku neúspešné „reformy“. Rozvojový model, ktorý bol na Slovensku preferovaný v posledných desaťročiach, prichádza o ďalší kus už aj tak naštrbenej dôveryhodnosti.
Slovenskému ekonomickému diskurzu dlho dominovali predstavy, ktoré obhajujú úzke ekonomické záujmy a privilégiá a zmysluplnému preorientovaniu slovenskej ekonomiky bránia. Zlepšenie sa má dostaviť tak, že sa nič nezmení. Exemplifikáciou je strana ekonomických excelistov SaS, ktorá nedokázala ani len správne odhadnúť dôsledky prípadného zavedenia vlajkovej lode ich ekonomickej agendy, odvodového bonusu. A nie raz. Nedávno usporiadala konferenciu s názvom Ekonomické riešenia pre Slovensko, na ktorej vystúpili šiesti predstavitelia podnikateľských lobistických skupín. Organizátori ich však označili za ekonomické esá a vyzerá to tak, že to mysleli vážne. Jedna z najviditeľnejších mimovládnych organizácií, ktorá ich ekonomický program pred poslednými voľbami vyhodnotila ako najlepší, zas bojuje proti minimálnej mzde.
Rozvojový model, ktorý bol na Slovensku preferovaný v posledných desaťročiach, prichádza o ďalší kus už aj tak naštrbenej dôveryhodnosti.
Vraj znižuje šance na zamestnávanie vylúčených skupín obyvateľstva. Nie je to síce pravda, ale ideologická optika spôsobila, že túto „informáciu“ šírili aj inak veľmi striktní bojovníci proti „postfaktuálnej“ dobe či ľudia, ktorí sa vydávajú za expertov na boj proti sociálnemu vylúčeniu.
Na stratu kreditu tejto organizácie nestačilo kedysi ani to, že považovala predávanie orgánov ľuďmi v núdzi za slobodné rozhodnutie alebo že nemala problém s obhajobou detskej práce, takže by sme sa nemali diviť. Koniec koncov aj týždenník, ktorý nemal v časoch svojho najbesnejšieho elitárstva problém zverejniť napríklad text požadujúci odobratie volebného práva nezamestnaným, sa u nás teší všeobecnej úcte. Pred pár rokmi som sa zas v inom slušnom a odborne zameranom časopise dozvedel, že najrozšírenejšia forma sociálnej ekonomiky, ktorou je družstevníctvo, nemá žiadnu budúcnosť. Medzitým však počet členov a členiek družstiev na svete zázračne vzrástol na jednu miliardu. Ani Smer nebol od svojich politických protivníkov napriek všetkej rétorike a sporadickým náznakom pokusov o zmenu zásadne odlišný. Pri jednom z týchto pokusov sa mu dokonca podarilo poškodiť meno sociálneho podnikania.
Prečo dnes treba hovoriť práve o tomto? Ekonómovia Joachim Becker a Ivan Lesay už pred časom upozornili na limity modelu, ktorý sa nadmerne spolieha na priame zahraničné investície či veľmi úzko špecializovaný export. Takáto ekonomika je citlivá na vonkajšie otrasy a jej dlhodobým problémom je nerovnomerný regionálny rozvoj a pretrvávajúca vysoká nezamestnanosť v niektorých regiónoch. Preto navrhujú viaceré opatrenia, ktoré by orientáciu slovenskej ekonomiky pozmenili.
Patrí medzi ne podpora lokálnej produkcie, decentralizovanej obnoviteľnej energetiky, sociálnej ekonomiky či zvýšenie podielu miezd na HDP. Všetky tieto opatrenia vychádzajú z úplne inej logiky ako predstava, že musíme urobiť všetko pre prilákanie zahraničných investícií a podpísať akúkoľvek dohodu o voľnom obchode, oslavovať podnikateľských demiurgov, ktorí sú jediní tvorcami hodnôt a pracovných miest, zlikvidovať všetky sociálne práva zamestnancov, trestať nezamestnaných ľudí odoberaním práv alebo spochybňovať existenciu sociálnej ekonomiky či demokratickej formy organizácie na pracovisku.
Hovoria nám, že pri snahe o rozvíjanie ekonomických aktivít môžeme mobilizovať ľudí aj zdola, že je možné prekonať liberálny paternalizmus, že na pracovisku nie je potrebné vytvárať kastové usporiadanie, že cieľom ekonomickej činnosti nemusí byť dosahovanie zisku bez ohľadu na potreby ľudí a prírody alebo že ľudia môžu mať omnoho väčšiu kontrolu nad produkciou svojich potravín či energií. Nie je to nič revolučné a práve na Západe, ktorý sa asi ešte snažíme dobehnúť, sú mnohé tieto divy súčasťou každodennej praxe. A tak by možno stálo za to naozaj prestať brať vážne elitárske ideológie a prestať živiť jeden z najdôležitejších zdrojov silnejúceho autoritárstva, obmeniť model, ktorý nesplnil očakávania, a dať šancu posilňovaniu demokracie, rôznorodosti a solidarity aj v ekonomike.