Téma európskej smernice o vysielaní pracovníkov je aj pre francúzskeho prezidenta jednou z dôležitých domácich tém, lebo – ako uviedol pre rakúsky denník Österreich – lacné pracovné sily z východnej Európy považuje za nebezpečenstvo pre francúzsky pracovný trh.
Názory na strane východných aktérov sa rôznia podľa toho, či hovoria za odbory, alebo vysielajúce firmy. R. Fico na rokovaní vlády per rollam dostal zrejme málo konkretizovaný mandát boj proti sociálnemu dumpingu podporiť.
V4 verzus jadro Európy
Ohlas na to, že na rokovanie nedostali pozvanie premiéri Maďarska a Poľska, pre ktorých je táto problematika rovnako dôležitá, nedal na seba čakať. O to viac, že Viktor Orbán za predsedajúcu krajinu V4 chcel o nej diskutovať v septembri na budapeštianskom summite visegrádskej štvorky.
Nie je mi známe, či medzi rezortmi diplomacie prebehla dobre utajená výmena depeší o tom, či prizvať do Salzburgu i dvoch ďalších členov V4, ale hádam, že nie. Na tlačovej konferencii na MZV SR premiér Fico jednoznačne povedal: „Byť v jadre… to je podstata mojej politiky.“ A ešte: „Záujmom tejto krajiny je spolupráca s Nemeckom a Francúzskom.“ Inými slovami, pre SR dôležitejšie ako spolupráca V4 je, aby patrila do jadra Európy.
Keby sme hovorili o postoji jednotlivca k svojim bývalým kamarátom, nazvali by sme jeho vyjadrenie eufemisticky podrazom. V prípade politika, ktorý – ako povedal – má na mysli „národnoštátny záujem“, je to iné. Týždenník Newsweek Polska to hodnotil celkom pragmaticky: „…príklon Slovenska k týmto dvom krajinám ukazuje, že zložito vytvárané diplomatické spojenectvá neodolali konfrontácii s reálnou politikou a tvrdými ekonomickými záujmami“.
Reč bola aj o viacrýchlostnej EÚ, informovali médiá. ČSSD, ktorej bol B. Sobotka donedávna predsedom, má vo svojom dlhodobom programe zámer byť v jadre EÚ. Či bude mať hlavné slovo v budúcej českej vláde, prieskumy zatiaľ nenaznačujú. Napokon i postoj ČSSD voči euru a eurozóne je vyčkávajúci.
Nepozvanie ostatných dvoch štátov V4 do Salzburgu s jadrom EÚ súviselo zrejme ešte menej. Ich premiéri dostali ďalšiu príučku za domácu politiku a za ich čoraz euroskeptickejšie postoje. O účinnosti takejto príučky možno však pochybovať: izolácia povedie k ešte väčšiemu izolacionizmu. Predstava S. Gabriela, nemeckého ministra zahraničia, o SR ako „moste medzi Nemeckom a Francúzskom na jednej strane a Poľskom a Maďarskom na strane druhej“ je ambiciózna, ale pre stabilitu EÚ prospešnejšia.
Jadro EÚ à la Mercron?
O výsledkoch veľkých volieb v NSR sa rozhodne o mesiac, no najpravdepodobnejšie je, že politiku Nemecka v EÚ bude naďalej udávať A. Merkelová a jej kruhy. Do akej miery sa na tejto politike odrazí brexit, rast skepticizmu voči európskemu projektu a pod., dnes ešte nevieme. Predpokladám však, že základné postoje Nemecka k EÚ sa nezmenia.
Nemecko bude ďalej ťažiť nielen zo svojej konkurencieschopnosti, no aj – ako povedal Macron v rozhovore pre Ouest France – z disfunkčnosti eurozóny; bude sa brániť spoločnej zodpovednosti za dlhy a zvýšeniu transferov zo svojej štátnej kasy; bude tlačiť na TTIP, aby pomohlo svojmu automobilovému priemyslu a pod. Macron – a v tom je zajedno i s postojmi Španielska – aké budú postoje Talianska po voľbách, je predčasné hovoriť – navrhuje vytvoriť spoločný rozpočet eurozóny a ministra financií eurozóny, založiť mechanizmus solidarity, ktorý by posilnil konvergenciu štátov eurozóny a pod. „Istota kancelárky, že úspech Nemecka (samovoľne B. Sch.) prerastie do európskeho úspechu, mi vyráža dych,“ povedal v tom istom interview.
Byť iba poslucháčom, resp. dať sa iba informovať o tom, ako uvažuje hoci i kľúčový nemecko– francúzsky tandem, znamená nebyť pri tom.
V takýto automatizmus je sotva možné uveriť a Nemecko by sa malo súkromnými i verejnými investíciami podieľať na rozvoji eurozóny, uvažuje.
I keď rozhovory o jadre EÚ po nemeckých voľbách nepochybne naberú na rýchlosti, jedno funkčné obdobie na jeho sformovanie sotva bude stačiť. Isté je však jedno, že základy, ktoré sa mu položia, predurčia i jeho budúcu podobu. Môžme urobiť paralelu s tzv. Jednotným európskym aktom o vytvorení jednotného trhu k 1. 1. 1992. Táto fakticky revízia Rímskej zmluvy, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 1987 – a ako niektorí autori uvádzajú – štartér neoliberálneho obratu v EÚ – naznačila smerovanie EÚ až do dnešného dňa.
Jedným z predpokladov budúcej životaschopnosti jadra EÚ by mal byť preto „štruktúrovaný dialóg“ všetkých jeho budúcich členov. Byť iba poslucháčom, resp. dať sa iba informovať o tom, ako uvažuje hoci i kľúčový nemecko-francúzsky tandem, znamená „nebyť pri tom“.