Anna Walentynowiczová mala niekoľko mesiacov do dôchodku. Za účasť v ilegálnych odboroch ju na hodinu vyhodili z práce. Tento akt moci vyvolal masové demonštrácie. Bol to začiatok konca.
Na mieste vstupu do bývalých lodeníc V. I. Lenina dnes nájdeme modernú budovu múzea Solidarity, obloženú oceľovými plátmi z rozobraných lodí. Pri vchode je ako svätá relikvia uložený svetrík Lecha Walesu. Ak by sme mali veriť expozícii, iných lídrov v Solidarite takmer ani nebolo.
Viac ako vojny o delenie dividend minulosti však návštevníka zaujme robotnícky ráz celého vystúpenia proti režimu. Boli to obyčajní ľudia. Elektrikári a elektrikárky, zvárači a robotníčky. Neubehlo ani pár rokov a z hrdinov sa stali brzdy pokroku. Prvý na dlažbe a v rade na podporu. Ak v čase vypuknutia štrajkov pracovalo v Gdanských lodeniciach okolo 25 tisíc ľudí, dnes ich je možno 2 tisíc. Viac ako 2 milióny Poliakov pracuje v zahraničí. Je ľahké byť odborníkom na transformáciu a hovoriť frázy do kamery. Napríklad o globálnej konkurencii, automatizácii, presune výroby, rozpade Sovietskeho zväzu, efektivite a keď na to príde, aj o lenivých robotníkoch. Je ťažké poskytnúť riešenia.
Lídri Solidarity sa rýchlo stali predstaviteľmi novej krajiny a ešte rýchlejšie zabudli na plecia, ktoré ich vyniesli hore. Ladislav Mňačko so svojou knihou Ako chutí moc je stále aktuálny. Kto sa dostane hore, stráca jazyk tých dole. Revolúcia zvyčajne požiera svoje deti. Niekedy ich však odmení. Tí, čo podobne ako u nás naskočili na vlnu hlavného prúdu a nerobili problémy ideológii voľného trhu, sa dostali do čítaniek. Tí, čo nepochopili ducha doby a mali iný pohľad, kam takto vedená transformácia vedie, skončili na okraji.
Ak v čase vypuknutia štrajkov pracovalo v Gdanských lodeniciach okolo 25 tisíc ľudí, dnes ich je možno 2 tisíc.
Nová politická a ekonomická elita bola vo svojom prístupe k robotníkom oveľa nekompromisnejšia ako tá bývalá. Štrajky minulosti sú glorifikované, tie dnešné sú nežiaduce. Niektoré firmy odbory na pracovisku ani nepovolia a aktivistky ako Anna Walentynowiczová by sa dnes našli na dlažbe možno rýchlejšie ako vtedy. Múzeum oslavujúce odbory a organizovanú prácu znie v tomto kontexte takmer ako nepodarený vtip.
Minulosť doháňa prítomnosť. Sila kolektívneho vyjednávania bola zlomená, a tak má Poľsko podobne ako Slovensko v porovnaní s väčšinou krajín EÚ najvyšší podiel zisku, ktorý zostáva podnikateľom. Regionálne a sociálne rozdiely generujú hnev a hľadanie nepriateľa.
Poľská ľavica sa s Občianskou platformou Donalda Tuska toľko predháňala v neoliberálnych ekonomických opatreniach, že sa pomaly nedali od seba rozoznať. Sila tých druhých je paradoxne v tom, že sa v unavenej dobe tvária ako alternatíva. Desíme sa pohľadom na poľskú realitu nekonečného boja s papierovými tigrami minulosti. Stupídna normalizačná televízia obhajujúca neobhájiteľné. Logicky nepochopiteľné plošné súdne čistky vedú k marginalizácii krajiny v rámci EÚ. Drevorubači neoceniteľných Bielovežských lesov s gurážou posielajú do hája celú úniu aj s jej inštitúciami. To nie sú naši pragmatici, ktorí hovoria niečo iné doma a niečo iné v Bruseli.
To, čo z vonku vyzerá ako nelogické konanie, má hlbokú vnútornú logiku. Poľsko dnes vedú ľudia, ktorí veria tomu, čo robia. Víťazí sila ideologicky pevných voči frustrovaným stranám bez vízie. Problém je, kam táto ideológia krajinu privedie. Otázka je, kam môže neriešenie hlbokých sociálnych rozporov a ignorovanie rastúceho hnevu priviesť nás. Odvahu robotníkov z Gdanska si treba pripomínať nielen v auguste. Zabetónované režimy sú ako sklo. Tvrdé, ale krehké. Trvá však dlhé roky, kým sa ich podarí rozbiť.