Štátny sviatok Deň Ústavy Slovenskej republiky signalizuje, že naša republika chápe ústavu nielen ako predpis upravujúci organizáciu verejnej moci a vzťahy človeka s ňou, ale aj ako hodnotový základ vlastnej identity. Pisatelia slovenskej ústavy venovali zaslúženú pozornosť jej začleneniu do historického a hodnotového kontextu. Takýto prístup k základnému zákonu štátu je dôležitý v dobe globalizácie a prehlbujúcej sa európskej integrácie, kedy rastú obavy zo straty vlastnej identity a rozplynutia hlavne malých národov vo väčších celkoch.
V prostredí súčasnej platnosti viacerých právnych poriadkov, teda právneho a zvlášť ústavného pluralizmu, sa ústavný systém štátu stáva aj určovateľom jeho vzťahov s väčšími celkami, do ktorých dnes každý štát nevyhnutne patrí.
Ak má ústava slúžiť aj ako jedna z opôr svojbytnosti, tak to vyžaduje ani nie tak okázalé prejavy úcty, ako samozrejmosť jej rešpektovania.
Preto je dôležité pristupovať k ústave ako k právu najvyššej sily vo vzťahu k iným právnym poriadkom, predovšetkým právu Európskej únie. Patrí k pozitívam európskej integrácie, že mocenské spory štátov sa v jej rámci riešia ako spory právne a nie hrozbou sily. Ich súčasťou sú i rôznice medzi Súdnym dvorom Európskej únie a ústavnými súdmi členských štátov o vzťah ústavného práva členských štátov s právom EÚ.
Ak má ústava slúžiť aj ako jedna z opôr svojbytnosti, tak to vyžaduje ani nie tak okázalé prejavy úcty, ako samozrejmosť jej rešpektovania, čo v sporných prípadoch znamená plnenie rozhodnutí Ústavného súdu. Vzťah k tejto inštitúcii a jej rozhodnutiam možno pokladať za indikátor, nakoľko vážne berie verejný činiteľ demokraciu a právny štát. Ústava aj judikatúra Ústavného súdu sú v podmienkach slobody slova, ktorú garantujú, legitímnym predmetom kritiky, ktorá však nesmie slúžiť na zakrytie ich nerešpektovania.
Večným problémom každej ústavy, ktorá sa skutočne uplatňuje, je vzťah stability a dynamiky či flexibility ústavného textu. Stále sa meniaca ústava, ktorá reaguje na bežné premeny spoločnosti, prestáva slúžiť ako meradlo verejného diania a mení sa na jeho zrkadlo. Ústava ignorujúca vývoj stráca kontakt s realitou a buď sa mení na irelevantný dokument, alebo žije súdnymi rozhodnutiami a aplikačnou praxou, ktoré stále voľnejšie súvisia s vlastným textom.
Slovenská ústava patrí k tým častejšie upravovaným a dopĺňaným samostatnými ústavnými zákonmi. Silnou stránkou zásahov do ústavy u nás je, že reagujú na skutočné problémy jej realizácie a na hodnotovo silné otázky, ktoré aspoň veľká časť spoločnosti pokladá za aktuálne. Nejde teda o nápady právnikov a politikov, ale o pokusy zvládnuť situáciu. Rubom naznačeného prístupu je nedostatok systematickosti a prílišná previazanosť s konkrétnou situáciou. Pre zmenu ústavy nestačí, ak sa našla lepšia formulácia, ale malo by ísť o významnú a ináč ťažko riešiteľnú otázku.
Hodnotový základ a architektúra ústavy však zostávajú nezmenené, ba ako keby niekedy dochádzalo novelizáciou k ich potvrdeniu a pritvrdeniu. Svedčí o uznaní vážnosti a významu ústavy v spoločnosti, keď mnohé hodnotové spory nadobúdajú podobu zápasov o jej novelizáciu alebo o prijatie samostatného ústavného zákona. Predstavitelia jednotlivých ideových prúdov majú nerovnaké predstavy o potrebných zmenách ústavy.
Mne napríklad prekáža nemožnosť domáhať sa súdnej ochrany hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv v ich ústavnej podobe. Právnici nachádzajú slabé miesta ústavnej konštrukcie napríklad v nedotiahnutí účinkov referenda. Pre stromy nedostatkov by sa však aspoň v Deň Ústavy Slovenskej republiky nemal prehliadnuť les základného zákona, ktorý sa osvedčil.