O bývaní bez názorových limitov

V Bratislave rastú stovky nových bytov. Všetky stavajú súkromníci, aj na pôvodne mestských pozemkoch.

23.09.2017 14:00
debata

Samospráva svoj bytový fond rozpredala, nové byty nebuduje. Kým Viedeň ročne postaví 10-tisíc mestských bytov, za posledné štvrťstoročie sa slovenská metropola zmohla iba na 154. A kde býva bratislavský developer? Podľa jedného vtipu – vo Viedni, tam je pekne a poriadok…

Potreba fungujúceho mechanizmu, kde všetci ľudia disponujú viacerými variantmi na dôstojné a dostupné bývanie podľa vlastného výberu a možností, patrí ku kvalitnej občianskej spoločnosti. U nás je táto potreba naliehavá, ale mali by sme si uvedomiť, odkiaľ v bytovej problematike ideme a kam smerujeme.

Za socializmu neexistovalo súkromné vlastníctvo ani trh s bytmi v súčasnom zmysle. Vlastníctvo bolo len osobné, a tak nebolo bežné vlastniť byty. Išlo o nájomné byty. Pritom pretrvával ich nedostatok, prideľovali sa podľa poradovníkov. Najviac sa evidovalo štátnych bytov, tie spravovali bytové podniky a platilo sa za ne nízke nájomné. Fungoval však prechod nájmu na deti alebo na vnúčatá či iných spolubývajúcich rodinných príslušníkov.

V menšine sa ocitli družstevné byty, kde podmienkou ich vlastnenia bol vstup do družstva a tzv. vložné. Existovali aj podnikové stabilizačné byty, ktoré štátne firmy stavali pre svojich zamestnancov. Získať byt bolo vecou šťastia a konexií, družstevné čosi stáli, no dali sa rýchlejšie zohnať. Byty v osobnom vlastníctve štandardne neexistovali, a tak sa všetci nachádzali v približne rovnakej východiskovej pozícii.

V 90. rokoch minulého storočia sa odštartovala veľká privatizácia bytového fondu (delimitácia zo štátu na obce) a potom malá privatizácia (z obcí na občanov). Tu hral hlavnú rolu zákon o prevode bytov a nebytových priestorov do osobného vlastníctva z roku 1993. Podľa neho si väčšina obyvateľov Slovenska mohla previesť byty, v ktorých bývala, do osobného vlastníctva. Museli splniť tri podmienky: nájomca bol obyvateľom bytu, o ktorý žiadal, najmenej tri roky, v celom dome zažiadala o prevod bytu viac ako polovica nájomcov a ten, kto o prevod bytu žiadal, nebol vlastníkom iného bytu.

Hoci pre bežných občanov tieto pravidlá platili, s odstupom času sa ukázalo, že podmienky u mnohých sa účelovo eliminovali – po známosti. Ak ktosi spĺňal spomínané podmienky, požiadal o prevod a nič mu nestálo v ceste, aby si „svoj“ nájomný byt odkúpil. Mesto zo zákona bolo povinné s občanom do dvoch rokov od jeho žiadosti uzavrieť zmluvu a byt mu predať podľa zákona o cenách z roku 1996. Dnes sa málokedy spomína, že výhodná nebola iba zákonom stanovená nízka cena.

Štátna podpora a rozumne nastavené mestské politiky v prospech nájomného bývania by mohli podnietiť proporčný rozvoj a novú kvalitu života.

Ak mal nájomca ihneď sumu na zaplatenie bytu, tak mu cenu ešte znížili o 50 percent. Podnikové byty sa prevádzali obdobne ako štátne a družstevné. Pretože družstvá stavali na úver, stáli viac kvôli splateniu jeho alikvotnej časti. Pretože nikdy neexistoval centrálny register bytov, nevedno, kto si koľko, kde a akých bytov ani za akých okolností zaobstaral. Viackrát vyšlo najavo, že napríklad v Bratislave pridelili byty mimo zákona a stanovených podmienok. Dostali sa k nim ľudia aj na základe straníckych liniek, kamarátšaftov s úradníkmi a poslancami či prostredníctvom elitárskych praktík. Často to boli práve tí, čo iné byty vlastnili inde a ďalšie nevyhnutne nepotrebovali. To ani nik neriešil a nekontroloval. Tak sa presunula drvivá väčšina bytového fondu do súkromných rúk, vytvoril sa základ trhu s bytmi. Tie začali žiť svoj život na trhu nehnuteľností. Ostali len mizivé percentá občanov v nájomných bytoch vydaných napospas poreštitučným kšeftom, sociálne prípady a ostatní, čo nemajú alternatívu.

Do povedomia sa podsúva tvrdenie, že si má na byt zarobiť každý sám. Tak to vraj robia iní a tak to beží v každej vyspelej spoločnosti… Paradoxne, nie všetci „iní“ to robili tak a ak aj, za o dosť nižšie ceny ako dnes. Keď sa pozrieme do vyspelých krajín ako je Holandsko či Rakúsko, tam majú varianty k vlastníckemu bývaniu, spôsoby dotovania, dokonca si nájomné regulujú. Pritom disponujú vynikajúcou architektúrou nájomných domov. Čuduj sa svete, z verejných zdrojov!

Aby to u nás išlo, treba prekročiť názorové limity, ukotviť systém, kde si každý nájde sebe vyhovujúci spôsob na získanie bývania. Pri dostatočnom množstve dostupných bytov by nebolo nevyhnutné zaťažovať občanov hypotékami. Podstatne by sa zreálnili ceny bytov aj individuálnych prenájmov.

Štátna podpora a rozumne nastavené mestské politiky v prospech nájomného bývania by mohli podnietiť proporčný rozvoj, novú kvalitu života a riešenie vrstiev iných problémov, ktoré s bývaním súvisia. Vybudovaním segmentu cenovo dostupného bývania by bola vyššia šanca na to, aby sa zabezpečil dôstojný domov všetkým, dala by sa zlepšiť vitalita miest a vyhnúť sa kvantám neobývaných bytov. Mohli by sme lepšie žiť, ale koho to už zaujíma? Zaplatíme to všetci, preto by to malo zaujímať všetkých.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #byty