To, že na rozdiel od predchodcu dokázala pomenovať viaceré podstatné problémy, je pozoruhodné, slúži jej to k cti a svedčí o tom, že je nepochybne silnou a racionálnou ženou.
Ak pominieme samozrejmé a všeobecne akceptované ciele, ako je vyriešenie problému s transparentnosťou rozdelenia prostriedkov na vedu a výskum, zvyšovanie platov učiteľov či zlepšenie podmienok na rozvoj telovýchovy, tak si pozornosť zasluhujú predovšetkým dve veľmi podstatné a verme, že pre jej budúce pôsobenie aj nosné myšlienky.
V prvom rade treba oceniť odvahu, s akou označuje situáciu v školstve za kritickú. Už tým sa líši od svojich predchodcov, ktorí bez výnimky vážnosť problémov v tomto rezorte podceňovali. Nevideli, respektíve nechceli vidieť, že naše školy opúšťa každý rok čoraz viac nedostatočne vzdelaných a v nejednom prípade až negramotných absolventov.
Ministerka Martina Lubyová nie je alibistkou, nesie na trh vlastnú kožu a zrejme je pripravená predať ju draho.
Podceňovanie úpadku vzdelávania na Slovensku u predchádzajúcich ministrov možno motivovala ich neznalosť, no skôr to bolo dané alibizmom a malo ospravedlniť ničnerobenie či uskutočňovanie úplne zbytočných a nič neriešiacich opatrení. Až za krátkeho pôsobenia Juraja Draxlera sa začalo črtať podhubie problému a došlo síce k nesmelým, no jednoznačne správne nasmerovaným snahám začať reformu tam, kde jedine sa môže začať: komplexným auditom kvality jednotlivých škôl a radikálnym zásahom do ich siete.
Priznanie vážnosti stavu však ešte neznamená definovanie jeho príčin, rozhodne po ňom musí nasledovať priznanie nevyhnutnosti rýchlych a zásadných zmien. Čo sa aj teraz konečne stalo. Svedčí to o tom, že ministerka Lubyová nie je alibistkou, nesie na trh vlastnú kožu a zrejme je pripravená predať ju draho.
Druhou veľmi dôležitou myšlienkou je to, že síce akceptuje strategický program Učiace sa Slovensko, no súčasne pochopila to, čo nepochopil nielen Peter Plavčan, ale ani predstavitelia rôznych učiteľských iniciatív. Ak má byť totiž tento dokument podkladom pre akékoľvek reformné úsilie, tak sa nesmie brať príliš vážne a musí sa podrobiť veľmi radikálnej selekcii.
Namiesto od reality nekonečne vzdialených vízií je viac ako potrebné sústrediť sa na niekoľko priorít a prostredníctvom akčného plánu zúžiť priširoký a v súčasných podmienkach absolútne nerealizovateľný reformný projekt. Nevieme síce, čo bude v akčnom pláne, no zostáva len dúfať, že tam bude to čo, tam byť musí. Ak sa má zvrátiť kritická situácia v slovenskom školstve. Pred novým vedením ministerstva teda nestojí úloha pokračovania v začatom diele, ale sformulovania realizovateľných cieľov a samotné reformné dielo už konečne odštartovať.
Nebude to jednoduché. O tom, že rozumné a zmysluplné kroky budú brzdené chybami minulosti a budú narážať na odpor prostredia, sa mohla ministerka presvedčiť ešte skôr, ako sa v úrade stihla udomácniť. Napríklad rutinná samozrejmosť – testovanie piatakov, ktoré samo osebe doteraz nepredstavovalo problém, sa problémovým takmer stalo.
Hrozilo, že sa na radosť všetkých, ktorým meranie výsledkov ich práce nevyhovuje, neuskutoční. Exminister Plavčan totiž zabudol na jeho finančné krytie v tomto školskom roku. Nová ministerka sa nedala ovplyvniť časťou učiteľov, ktorí ihneď využili príležitosť a navrhli testovanie celkom zrušiť. Na ich veľké sklamanie Lubyová chýbajúce peniaze našla. Testovanie teda bude!
Nielen pochopenie celkovej situácie v školstve a snaha sústrediť sa na skutočné priority, ale aj toto promptné a vecne správne rozhodnutie nového vedenia rezortu nás oprávňuje zatiaľ síce k miernemu, no predsa len opodstatnenému optimizmu.