Kritika pomalého rozvoja

Máme ľudí, pôdu, financie, ale stále to viazne – a problém je najskôr v tom, že to nikto neriadi, to bol pre mňa asi hlavný odkaz zo stretnutí s asi 500 ľuďmi, ktorých som počas minulých troch týždňov stretol v trinástich mestách Slovenska.

10.10.2017 16:00
debata (1)

Popravde, celý môj tím čakala skoro v každom okrese riadna slovná nakladačka za pomalé reakcie ministerstiev, za neplnenie sľubov a za pomalé vyplácanie regionálneho príspevku. Niet sa čím chváliť, ale takéto studené sprchy si je treba priznať, a hlavne je treba hľadať riešenia, pretože nie všetko je také čierne, ako vyzerá, zvlášť potme.

Pravdou je, že mnoho vecí sa za minulý rok urobilo – chváliť sa môžeme podporou pre školy, či už materské, základné a zvlášť stredné. Chváliť sa môžeme podporou infraštruktúrneho zázemia priemyselných parkov, podporenými investíciami obecných a súkromných podnikov, budovaním cyklotrás, podporou centier manažujúcich cestovný ruch a rozvojových centier, podporou zamestnávania zo špeciálneho národného projektu ministerstva práce, výzvou ministerstva hospodárstva pre malé a stredné inovatívne podniky či výzvou ministerstva životného prostredia.

Minulá aj súčasná vláda začala rozvíjať regióny, aj keď ide o zložitú a nepopulárnu agendu, v ktorej malé výsledky síce vidíte hneď, ale na veľkých je treba pracovať dlhodobo.

Naštartovali sme projekt výstavby vegetačných čističiek – na vlastné oči sme sa v Rakúsku spolu so starostami presvedčili o výhodnosti tohto riešenia. Podporili sme denné stacionáre, pripravujeme výstavbu tržníc podporujúcich malých lokálnych výrobcov a výstavbu haly v mestskom priemyselnom parku, kde nájdu priestor živnostníci.

Pravdou je aj to, že na nápor „zdola“ nebol nikto pripravený, že veci tvoríme spolu za pochodu a pri tom nachádzame mnoho tých, ktorí pomáhajú, a niekoľko tých, ktorí svoju úlohu vidia v brzdení. Našli sme tie isté nastražené pasce, ako všetci ostatní poskytovatelia verejných financií – neznalosť a komplikovanosť pravidiel štátnej pomoci a verejného obstarávania, zošnurovanie tisícimi pravidlami a kontrolami, ktoré vo výsledku zvýhodňujú jeden veľký projekt pred tisíckou malých, dôraz na formalizmus a ignorovanie účelnosti či svojvôľu jedných úradníkov a perfektný profesionalizmus a ústretovosť iných úradníkov.

Pravdou a dobrou správou je, že zaostávajúce okresy na periférii Slovenska, desaťročia zápasiace s vysokou nezamestnanosťou a nezáujmom, žijú a chcú žiť. Ľudia z týchto okresov.prinášajú návrhy, sú ochotní tvrdo pracovať a majú spoločný cieľ pozdvihnúť svoje rodisko. Vážia si záujem vlády a možnosti zákona, aké tu predtým neboli. Zároveň však veľmi kriticky a konštruktívne navrhujú postupy a zmeny a v Bratislave hľadajú kompetentného partnera, nie alibizmus. A základné riešenie je možno tam, kde sme ho dlho nehľadali – v plánovaní a riadení.

Ukáž mi svoj plán. Túto vetu poznajú mladí z amerických filmov, z podnikania, no menej zo školy a ešte menej z verejného života. Bez plánu, čiže rozpracovanej vízie na konkrétne kroky s konkrétnymi míľnikmi a kontrolou plnenia, sa ťažko dá o niečom baviť. Aký je náš plán riešenia nesúladu medzi ponukou pracovných miest a nezáujmom nepracujúcich? Aký plán máme na zaškolenie a pritiahnutie vylúčených Rómov do práce a ich detí do školy? Aký je plán reštrukturalizácie odvetví a využívania potenciálu Slovenska?

Nemyslím, že je pravdou to, čo vo výsledku podporuje extrémistov – že „to“ nikto neriadi. Minulá aj súčasná vláda začala rozvíjať regióny, aj keď ide o zložitú a nepopulárnu agendu, v ktorej malé výsledky síce vidieť hneď, ale na veľkých je treba pracovať dlhodobo. Novela zákona, ktorú sme urýchlene pripravili na pokyn vlády, potvrdzuje túto snahu – zjednodušuje, deleguje časť zodpovednosti na okresy. Zároveň potrebujeme byť akčnejší, takí, ako sú naši partneri v regiónoch.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #práca #regióny #trh práce #regionálne rozdiely