Jej prvé príznaky sa začali však už rok predtým na americkom kontinente. Ešte v auguste 2007 Lehman Brothers zatvorila svoju odnož, ktorá poskytovala tzv. subprime mortgages, teda hypotekárne úvery domácnostiam s nízkymi príjmami, a následne prvé ťažkosti zaznamenala i francúzska banka BNB Paribas. Preto viacerí datujú začiatok finančnej krízy už do roku 2007.
Run na banku po 150 rokoch
Riskantný biznis model spoločnosti Northern Rock, ktorá sa zameriavala na poskytovanie hypotekárnych úverov, po prvých signáloch o začiatku finančnej krízy skolaboval. Keď sa centrálna banka Spojeného kráľovstva Bank of England rozhodla tejto banke pomôcť, namiesto upokojenia to vyvolalo útok na ňu samotnú. Pred pobočkami Northern Rock sa od 14. septembra 2007 tvorili dlhé rady vkladateľov, ktorí si chceli zachrániť neraz celoživotné úspory určené na dôchodok.
Run trval tri dni. Vo februári nasledujúceho roka labouristická vláda Northern Rock znárodnila. Ak chcela zabrániť pádu jednej z najvýznamnejších bánk – Royal bank of Scotland (RBS) – musela čiastočne znárodniť aj ju. New Labour, ktorá sa od roku 1995 chválila, že zo svojej straníckej ústavy vypustila článok IV. o spoločenskom vlastníctve, musela pri tom prehltnúť horkú pilulku.
Ak dnes úroveň dlhu začína nadobúdať rozmery predkrízových rokov, je najvyšší čas sa prebudiť. Nejde iba o vládne dlhy.
Britské médiá avizovali, že sa začiatkom budúceho týždňa na trh dostanú memoáre Gordona Browna, dlhoročného ministra financií a nástupcu na premiérskom poste Tonyho Blaira, pod názvom My Life, Our Times (Môj život, naše časy). Medzi iným v nich má Brown napadnúť bankárov, ktorí podľa neho svojím nezodpovedným vysoko rizikovým správaním spôsobili krízu, z ktorej sa Británia a s ňou i celá Európa spamätávala desať rokov.
V januári 2012 generálneho riaditeľa RBS Freda Goodwina zbavili rytierskeho titulu sir a ozývali sa návrhy, aby o tento titul prišli aj šéfovia iných bankových inštitúcií: Lloyds TSB, HBOS a podobne. Niektorí tvrdia, že postačí exemplárne potrestať bankárov a preventívne ich držať nakrátko, aby sme sa vyvarovali kríz. Existujú teórie a ich zástancovia, ktorí zase učia o cyklickosti kríz, nech by sme robili čokoľvek. Ani jedni, ani druhí nemajú pravdu.
História nás už ničomu neučí
Ako to, že iba zopár odborníkov predikovalo vznik finančnej krízy 2007/2008? Odpoveďou je strata pamäti a ignorovanie viacerých „úkazov“, ktoré mali spoločnosť varovať. Keď vypukla kríza naplno, bola namieste obava, či bude mať takú silu, že prinúti urobiť politikov kardinálne kroky, aby sa už podobná neopakovala. Napriek tomu, že tento hurikán devastoval USA i Európu (eurozóna stratila desať rokov rastu), len čo najhoršie prehrmelo, lídri G20, ktorí sa roku 2009 vyslovovali za prijatie tvrdých opatrení, postupne svoje odhodlanie strácali.
Pred vyše desiatimi rokmi si už nik nespomínal na krízu medzi dvoma svetovými vojnami, ktorej dôsledkom bola Veľká depresia. Dnes to začína vyzerať, že si prestávame pamätať aj na druhú najväčšiu krízu kapitalizmu, ktorej dôsledkom bola Veľká recesia. Banková únia novej kríze nezabráni, ale môže ju aspoň zmierniť. A predsa sa realizuje pomaly, respektíve sa brzdí. V USA sa zase uvažuje o deregulácii bankového sektora. Najväčším debaklom však je, že neexistuje zámer riešiť hlavnú príčinu finančných kríz.
Novodobé dlhové otroctvo
Lord Adair Turner, bývalý šéf FSA, orgánu dohľadu nad finančným trhom, o príčinách krízy povedal: „Finančná kríza 2007/2008 sa odohrala preto, lebo sme nedokázali obmedziť súkromný finančný sektor v tvorbe úverov a peňazí.“ Toto úverovanie, ako napísal komentátor Financial Times Martin Wolf, sa nabaľovalo ako snehová guľa. Rástli však v prvom rade tzv. neproduktívne úvery, ktoré nesmerovali na investície do nových technológií, do infraštruktúry a podobne, ale ich cieľom bol zisk „z hry“. Nenadarmo sa začalo hovoriť o kasínovom kapitalizme.
Ak dnes úroveň dlhu začína nadobúdať rozmery predkrízových rokov, je najvyšší čas sa prebudiť. Nejde iba o vládne dlhy. Hrozivejšie rozmery dosahujú hypotekárne úvery, dlhy domácností (spotrebné úvery), v mnohých štátoch študentské úvery atď. Nie sú len dôsledkom toho, aké máme bankovníctvo, ale i nastavenia celého systému, ktorý núti mladých ľudí, aby si brali hypotéky na bývanie, zle platených zamestnancov, aby si požičiavali na predmety každodennej spotreby, a študentov zadlžovať sa, aby mohli študovať a stávať sa dlhovými otrokmi.