Je načase to povedať nahlas, pretože, tak ako pri alkoholizme, prvým krokom je pripustiť, že máme problém. Ide najmä o to, že sa na nich upriamuje toľko negatívnej pozornosti namiesto toho, aby sme sa zaoberali spoločnými riešeniami spoločných problémov.
Napriek svojej nezávideniahodnej situácii zametajú ulice a robia na stavbách, no naďalej sú terčom našej frustrácie. Majorita ich však ešte viac šikanuje a podkopáva im nohy. Dôkazom je aj to, že komunitní sociálni pracovníci či pastorační kňazi ako Jozef Červeň, ktorí sa usilujú im aspoň minimálne pomôcť z bludného kruhu chudoby a beznádeje, sú za to zavrhovaní, ba nenávidení. V zatemnení mysle pritom načúvame zlovestným rečiam politikov, ktorí vytvárajú atmosféru iracionálneho strachu. Tí sa nám snažia nahovoriť, aby sme neverili nikomu, ani vlastnej žene či mužovi. Vedú plané reči o hrozbách číhajúcich za rohom, „kvákajú“ o všetkom, čo sa kde dopočuli, a my im to bez hanby veríme. Rómovia vraj vyciciavajú štát, homosexuáli spôsobujú úpadok morálky, moslimskí utečenci ohrozujú slovenskú kultúru… A pretože je ťažké všetky tieto témy nejako prepojiť, vinie sa nimi silónová niť s háčikom, že to všetko je dielom sionistického sprisahania.
Z týchto rád je zrejmé jedno: sú to oni sami, kto potrebuje pomoc. Takýto stav sa podobá paranoji, pri ktorej sa podľa Sigmunda Freuda (mimochodom narodeného do židovskej viery, ktorú opustil a náboženstvo všeobecne nazval ilúziou založenou na beznádeji a pocite viny) naše trápne pocity, s ktorými sa nevieme vyrovnať, presúvajú mimo ja. Obava z vlastnej neschopnosti a neadekvátnosti sa prenáša do vonkajšieho prostredia na nejakého vinníka. Keďže sa dnes tvrdí, že si každý musí pomôcť sám, a všetci, čo zlyhávajú, sú zosmiešňovaní a ponižovaní (napríklad aj v televízii), úlohu vinníkov preberajú tí, čo nemajú priestor brániť sa. Z chudákov, malých okrajových skupín a traumatizovaných ľudí, ktorí o všetko prišli, sa robí clona všeobecnej nemohúcnosti.
Spoločnosť, kde sú všetky vzťahy materiálne podmienené, nejaví skutočný záujem o životy svojich obyvateľov.
Iný, nemenej škodlivý, druh nespokojnosti vyplýva z pocitu frustrácie. Tú zase Jacques Lacan, nasledovník Freuda, nespájal len s nedostatočným naplnením reálnych, fyzických a materiálnych, potrieb. Frustrácia sa týka neprítomnosti toho viac, čo sa týmito potrebami odovzdáva tiež, a to je samotný záujem o človeka, respektíve láska k nemu.
Nevyhnutnosť odpracovať si sociálne dávky je signálom, že sa spoločnosť o svojich obyvateľov nepostará ani v tej najhoršej situácii a pomoc im aj za takýchto okolností doslovne predáva, spôsobom niečo za niečo… Tento princíp funguje i vtedy, keď niekto v reakcii na lásku a pozornosť prejavenú druhému (napr. Rómom či homosexuálom v médiách) reaguje závisťou s tým, že nebola prejavená jemu.
Spoločnosť, kde sú všetky vzťahy materiálne podmienené, nejaví skutočný záujem o životy obyvateľov. Výlučný dôraz na individuálne pričinenie a zúženie spoločenskej zodpovednosti na tlmenie vášní medzi ľuďmi, vytvára nové formy sociálneho napätia, ktoré rýchlo narastajú. Preto by sme sa mali zamerať na zmierňovanie spoločenských rozdielov (vo vzťahu k menšinám, ale tiež v rámci väčšiny) a dožadovať sa aktívnych zásahov do nich od svojich zastupiteľov. Pamätníci minulého režimu si iste spomenú na značné pokroky v redukcii osád a začlenenosti Rómov. Tá sa však začala diať až od 70. rokov, keď si spoločnosť konečne uvedomila, že menšinu nestačí ekonomicky pozdvihnúť. Treba sa tiež zamerať na predškolskú prípravu detí a výchovu rómskej mládeže. V opačnom prípade si môžeme počkať na ďalšieho Piláta, ktorý nechá obetovať ďalších baránkov, pokiaľ to na jeho pozícii nič nezmení.