Potreba rastu platov sa netýka len výrobnej či súkromnej sféry, ale i štátu, ktorý je najväčším zamestnávateľom s takmer 300-tisíc pracovníkmi. Aj pre nich je spravodlivá a adekvátna odmena za vykonanú prácu základnou garanciou spokojnosti a motivácie. Ako ich chce štát stabilizovať, motivovať a skvalitňovať? Na túto otázku súčasný model odmeňovania ľudí pracujúcich vo verejnom záujme nedáva odpoveď.
Jedným z dôvodov neuspokojivého odmeňovania je aj to, že platy väčšiny zamestnancov nedosahujú priemernú mzdu v národnom hospodárstve, dokonca je väčšina tarifných platov pod úrovňou minimálnej mzdy. Aby sme boli presní, v základnej stupnici platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sú pod minimálnou mzdou tarifné platy až po 8. platovú triedu.
Po zvýšení minimálnej mzdy na 480 eur v roku 2018 už bude pod minimálnou mzdou aj 9. platová trieda, ktorá si vyžaduje úplné stredné až vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Zaradení sú v nej zamestnanci, ktorí vykonávajú odborné špecializované práce s vysokými nárokmi na myslenie a rozhodovanie o voľbe správneho postupu, práce vyžadujúce si odborné konzultácie pri riešení problémov. Ich práca si vyžaduje samostatnosť, tvorivú činnosť alebo činnosti spojené so zvýšenou psychickou záťažou. Takto nastavené odmeňovanie teda nezodpovedá náročnosti práce, ktorú zamestnanci verejného sektora vykonávajú.
Štát nemôže napĺňať svoje funkcie bez kvalitných verejných služieb, a teda bez kvalitných zamestnancov. Preto je žiaduce, aby sa systém ich odmeňovania zreformoval.
Nástupné platy pre absolventov sú absolútne nemotivujúce. Tí, ktorých funkčný plat v niektorých profesiách nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy, sú dlhodobo odsúvaní na okraj záujmu politickej reprezentácie. Prácu vo verejnom sektore často predstavujú ťažké pracovné pozície, fyzicky aj psychicky náročné, vyžadujúce si odborné vzdelanie a ľudský prístup. Ide o zamestnancov, ktorí poskytujú služby všetkým občanom. A mnohí z nich pracujú za minimálnu mzdu, pričom do jej výšky im zamestnávateľ dopláca v podobe odmien. Tým nezostáva priestor na rast platov vo vyšších platových triedach, čím sa stráca ohodnotenie kvalifikačných požiadaviek a náročnosti práce na jednotlivých postojoch.
Zákon o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme z roku 2003 počas svojej existencie prešiel pomerne náročným a komplikovaným legislatívnym vývojom. No ani značne rozsiahly počet noviel nepriniesol výrazné zlepšenie systému odmeňovania týchto zamestnancov a neodstránil jeho nedostatky.
Hlavným problémom je nastavenie tarifného systému, v ktorom absentuje vnútorná a vonkajšia spravodlivosť odmeňovania. Hodnotenie zamestnancov nespĺňa svoj účel a je prevažne administratívne. Motivačné účinky odmien sa strácajú najmä pri nízkopríjmových pozíciách, teda v doplácaní do úrovne minimálnej mzdy. Systém neumožňuje získať a udržať kvalifikovaných zamestnancov a neaktuálny je aj samotný katalóg pracovných činností. Neriešenie tejto situácie spôsobuje, že každoročná valorizácia platov prostredníctvom kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa paradoxne prehlbuje nespravodlivé odmeňovanie.
Na jednej strane dochádza k rastu minimálnej mzdy a zlepšovaniu sociálneho postavenia zamestnancov, na druhej strane však spôsobuje nivelizáciu platových taríf, ktoré v dôsledku ich dlhodobej nemennosti prekrýva minimálna mzda. Opakovane sa značná časť vyjednaného zvýšenia taríf stráca v ich dorovnávaní do výšky minimálnej mzdy. Tým sa čoraz viac stierajú rozdiely v odmeňovaní na základe potrebnej kvalifikácie, zručností, dosiahnutého vzdelania a dĺžky praxe.
Štát nemôže napĺňať svoje funkcie bez kvalitných verejných služieb, a teda bez kvalitných zamestnancov. Preto je žiaduce, aby bol systém odmeňovania zamestnancov verejnej správy nielen verbálne deklarovanou prioritou vlády, ale neodkladne zrealizovanou a do praxe zavedenou reformou, ktorá týmto zamestnancom v zmysle Ústavy SR zabezpečí právo na odmenu za vykonanú prácu dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Reforma odmeňovania musí byť stabilne finančne krytá v každej verejnej inštitúcii a model odmeňovania sa musí nastaviť tak, aby najnižší tarifný plat v prvej platovej triede dosahoval aspoň úroveň minimálnej mzdy. Komplexný systém odmeňovania musí adekvátne zohľadňovať náročnosť práce, zodpovednosť, vzdelanie a dĺžku praxe zamestnanca, ako aj reflektovať ekonomickú kondíciu krajiny.