Čo sa týka Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, tá je dlhoročným veteránom danej geopolitickej hry. Bola neoddeliteľnou súčasťou propagandistickej tzv. osi zla, keď George W. Bush hľadal palivo na rozdúchanie „vojny proti teroru“. Našiel vtedy, žiaľ, mnoho vďačných poslucháčov. Napríklad niekdajšia česká ministerka obrany Vlasta Parkanová obhajovala potrebu amerického detekčného zariadenia v Brdoch z dôvodu nebezpečenstva odpálenia severokórejských rakiet! Niet divu, že ju aj preto dodnes prezývajú Radar.
Svojhlavá kimovská diktatúra je teda stálicou vo veľmocenskom preťahovaní. Koľkokrát nám vtĺkali do hláv, že tamojšia armáda je oveľa početnejšia ako jej južný súper v Soule. Iste, je to tak, len obyčajne sa pritom nezmieňoval fakt, že technologicky sú obe armády nesúmerné. Priepasť v konvenčnej výzbroji majú trochu kompenzovať (a stabilitu zriadenia tým zvyšovať) zbrane hromadného ničenia. Tými jadrovými disponuje Pchjongjang už pekných pár rokov. Preto sa tamojší režim už mnohokrát nechal podplácať úzkoprofilovým tovarom za to, že zmenší či zastaví svoje štiepne aktivity na rozštiepenom polostrove, kde sa nanešťastie od roku 1953 ešte neuzavrel mier.
Propagandistické šermovanie termonukleárnym zbraňami alebo strelami stredného doletu uľahčí zavádzanie moderných amerických protiraketových systémov na základniach v Ázii a podnieti ďalší rast branných síl Soulu.
Popri cukre musí byť k dispozícii aj bič, ktorým sú rozličné ekonomické sankcie zo strany nepriateľov KĽDR. Problém však spočíva v tom, že fakticky nemajú veľký účinok, ak priamo dedičnú orientálnu despociu vnútorne nerozširujú. Sankcie ani nemôžu nikdy poriadne fungovať, lebo za militaristicko-šovinistickým režimom stojí po storočiach úpadku opäť sebavedomá Čína. Má v ňom svoje nárazníkové pásmo proti „farme“ USA – Južnej Kórei. Súčasne je hlučným nástrojom, prostredníctvom ktorého môže posielať odkazy nepriateľsky ladeným aktérom regiónu. Ohľadom Severnej Kórey ide v podstate o známu hru na kurča (Game of Chicken), ktorú obľubujú americkí adolescenti. Kto z proti sebe idúcich áut uhne prvý, stane sa zbabelým kurčaťom. Pritom však nie je ťažké uhádnuť, kto ním bude.
Trumpovo krikľúnske úsilie vystupovať čo najrazantnejšie proti provokáciám KĽDR nie je domyslené. Nevytvára dobrú atmosféru medzi jeho spojencami ani na domácej pôde. Robí z neho „papierového tigra“. Okrem Číny, najväčšieho veriteľa Spojených štátov, proti nemu stojí aj ďalší vplyvný sused Kim Čong-una – Ruská federácia, ktorá v oblasti rozbieha nové ekonomické projekty a s USA má otvorené geopolitické účty (Ukrajina, Sýria). Teda v tomto prípade sú Moskva s Pekingom zajedno: jedna vetujúca ruka v Bezpečnostnej rade OSN, jedno veľké obchádzanie sankcií.
Istú dôležitú devízu však Biely dom predsa len získa. Najmä pre svoju dlhodobú snahu o zadržiavanie Čínskej ľudovej republiky, uskutočňovanej v spojení s čoraz úzkostlivejším Japonskom, Filipínami, Taiwanom, Thajskom, Indiou, Vietnamom, Austráliou a, samozrejme, Kórejskou republikou, poslúži chvastavá politika KĽDR ako vhodná zámienka pre bezpečnostné zmeny v regióne.
Propagandistické šermovanie termonukleárnymi zbraňami alebo strelami stredného doletu uľahčí zavádzanie moderných amerických protiraketových systémov na základniach v Ázii a podnieti ďalší rast branných síl Soulu. O uľahčenie krokov k oficiálnej remilitarizácii krajiny vychádzajúceho slnka, ktorej Kim Čong-un hrozil „potopením do mora“, ani nehovoriac. Ostentatívna agresivita vládnej kľuky v KĽDR, známej už z minulosti nelegálnym šírením nukleárnych technológií, môže v konečnom dôsledku prispieť k rozpútaniu nových pretekov v jadrovom zbrojení. To je nebezpečenstvo oveľa väčšie, ako sám osebe predstavuje ekonomicky zaostalý režim.