Zdá sa, že ešte donedávna fungovali v našom zdravotníctve racionálne uvažujúci a ohľaduplní lekári, ktorí organizáciu poskytovania zdravotnej starostlivosti ústretovej aj voči pacientovi vedeli jednoducho zabezpečiť. Stačilo na to vyčleniť v rámci ordinačných hodín čas, keď pacient mohol zavolať a objednať sa. Na to poslúžil obyčajný diár, do ktorého sestrička objednaného zapísala. Nebolo to ani treba označovať honosným názvom „manažment pacienta“.
Prvý krok k platenej službe v zdravotníctve bolo spontánne zavádzanie poplatkov lekármi za objednanie na konkrétny čas. Následne ministerstvo túto platbu zakázalo ako nezákonnú. Napriek tomu mnohí v tejto praxi pokračovali alebo si našli iný spôsob, ako udržať poplatky od pacienta. Veď vyššie územné celky, ktorým majú lekári poplatky ohlasovať a ktoré majú v kompetencii kontrolovať, ako sa dodržiavajú, na to nemajú kapacitu…
Inou reakciou je spôsob, ktorý sa rozmohol v slovenských poliklinikách ako epidémia. Lekári pri rannom príchode do ordinácie rozdajú tzv. časenky niekoľkým šťastlivcom, ktorí prišli dostatočne včas, a ostatní môžu prísť čakať znovu. Pred týmito zdravotníckymi zariadeniami sa tak v skorých ranných, ba priam ešte nočných, hodinách vytvárajú hlúčiky ľudí, ktorí po otvorení dverí polikliniky ozlomkrky utekajú k svojmu špecialistovi.
Ak sa im nepodarí dostať časenku, môžu to prísť skúšať niekoľkokrát za sebou. Situácia sa dá nazvať pravým menom: fakticky ide o reálne zamedzený prístup k zdravotnej starostlivosti, ktorú máme ako občania formálne garantovanú zákonom.
Určite by bolo korektnejšie a spravodlivejšie konečne zadefinovať, na čo nám zdravotné poistenie reálne stačí.
V čom spočíva problém? Je to nízka ordinačná kapacita špecialistov, ktorá nestačí vykryť počet pacientov? Alebo ide o nepriamu „vzburu“ lekárov za nedostatočné platby z poisťovní? Ako sa majú pacienti správať, ak im lekári na jednej strane zdôrazňujú potrebu preventívnych prehliadok a včasných vyšetrení, a na druhej strane musia na odborné vyšetrenia neprimerane dlho čakať? A ak sa na ne vôbec majú šancu dostať.
Bez toho, aby sa vlastne pomenoval zdroj tohto problému, objavil sa nový poslanecký návrh na jeho riešenie. Kto nebude chcieť pred ordináciou čakať, môže sa opäť oficiálne objednať, ale už len v poordinačných hodinách a na náklady zaplatené pacientom do výšky 50 eur. Údajne sa toto riešenie má zakladať na dobrovoľnej báze – na strane lekára i pacienta. Čo však v skutočnosti návrh vyrieši?
Je nepochopiteľné, prečo by mal lekár predlžovať svoje ordinačné hodiny a zvyšovať si pracovné zaťaženie. Zrejme ho má motivovať platba od pacienta. Tak teda o to predovšetkým ide? Sotva môžeme hovoriť o dajakej dobrovoľnosti u pacienta, ak je vlastne situáciou reálnej nedostupnosti ošetrenia prinútený objednávať sa v poordinačných hodinách. Z akého dôvodu by mal v tomto prípade platiť za ošetrenie, ak poctivo odvádza peniaze na zdravotné poistenie? Veď z neho má na ošetrenie bezplatný nárok.
Mali by sme rozhodne začať systémovo rozmýšľať nad tým, ako zabezpečiť dostupnú zdravotnú starostlivosť občanom, namiesto takýchto nezmyselných lepení problémov. V konečnom dôsledku má totiž opäť nedostatkovosť zaplatiť pacient. Určite by bolo korektnejšie a spravodlivejšie čím skôr zadefinovať, na čo nám zdravotné poistenie reálne stačí. A potom poistný nárok občanovi dôsledne garantovať.