Nájsť pre krajinu smer

, 12.12.2017 08:00

Pred necelým mesiacom si noviny pripomenuli výročie 17. novembra 1989. Unavene, bez analýz, akou cestou sme odvtedy prešli. V podstate to bola povinná jazda s letargickými článkami o tom, ako sme si kedysi „vybojovali slobodu“.

Tá sloboda pritom vyzerá všelijako. Tí, ktorí ešte majú náladu pozerať parlamentné divadlo, pred pár dňami s hrôzou sledovali, s akou agresívnou vulgárnosťou sa k sebe dokázali správať predstavitelia koalície a opozície počas nočného odvolávania ministra vnútra. Bez ohľadu na to, čo si kto o ministrovi vnútra myslí, takýto druh politiky naozaj desí.

Viac normálnosti

Pritom naše problémy sú ešte hlbšie. Pred pár dňami som sa počas návštevy Nemecka pokúšal tamojším akademikom vysvetliť fungovanie nášho politického systému. So snahou podať to trochu humorne, som im farbisto, ale pravdivo vysvetľoval, ako poslanci chrlia desiatky poslaneckých návrhov zákonov alebo noviel zákonov ročne. Niečo, čo je v západoeurópskych parlamentoch nepredstaviteľné.

Nemci, keďže nemajú zmysel pre humor, k tomu nič vtipné nepoznamenali. Iba sa na mňa zhrozene pozreli s poznámkou, „preboha, to v akej krajine žijete"? V Nemecku sa poslanecké návrhy zákonov vyskytujú skôr výnimočne. Zákon je niečo, čo treba zodpovedne pripraviť, prediskutovať na odborných fórach, zmapovať dosahy.

Krajina potrebuje nájsť smer. Dennodenná politika nemá byť o klamaní, zveličovaní a neustálom kriku. A nemá byť len stranícka.

Náš systém, keď napríklad príde do parlamentu skupina stredoškolských študentov, urobí si s niektorými poslancami selfie a za hodinu ich presvedčí, aby podali návrh na povinné fungovanie školských parlamentov na základných školách, by nedával Nemcom, Britom či Francúzom žiaden zmysel.

U nás to pritom nielenže takto funguje, médiá z toho robia cnosť. Chvália poslancov, ktorí pripravujú návrhy ako na bežiacom páse, bez ohľadu na to, ako to zaťažuje štátny aparát, ktorý k nim pripravuje stanoviská, a bez ohľadu na to, že zvlášť opozičné návrhy v parlamentnej mašinérii tak či tak neprejdú.

Naopak, prakticky chýbajú odborno-politické fóra, na ktorých by sa o technických detailoch rezortných politík naozaj dôkladne diskutovalo. Formálne stranícke think tanky sú veľmi slabé, iných fór je málo. Kedy bude u nás dobre? Aj vtedy, keď bude u nás politika fungovať trochu normálnejšie.

Menej hystérie

Okrem toho, táto výstredná, hysterická politika ľudí prestáva baviť. Najviac mládež. Spomínané výročie Novembra som si ja osobne pripomenul diskusiami so študentmi bratislavských univerzít. Tiež sme nijako zdĺhavo a nostalgicky nediskutovali o histórii. Hovorili sme o súčasnosti.

Skupiny päťdesiatich študentov som sa opýtal, kto si každý deň prečíta aspoň jeden článok o domácej politike. Nezdvihla sa ani jedna ruka. Keď som sa opýtal, kto by vedel povedať, aký minister v lete rezignoval, neisto sa zdvihli štyri ruky. Pritom išlo o študentov sociálnej psychológie, ktorí sa okrem iného venujú pedagogike a školstvu.

V skutočnosti nie je pravda, že by ich nezaujímali problémy spoločnosti. Naopak, diskutovali veľmi živo. Len ich jednoducho nezaujímajú hádky pár ľudí v diskusných reláciách.

Ešte zaujímavejšie dopadla diskusia so študentmi žurnalistiky. Keď som sa ich opýtal, kto z nich naozaj chce robiť žurnalistiku, neisto sa prihlásila štvrtina. A kto chce písať pre niektorý denník? Jedna ruka. Opäť, čím bližšie k politike, tým menej to mladých láka.

A menej klamať

Napriek tomuto znechuteniu je zaujímavé, že médiá zostávajú mimoriadne prepolitizované. A nielen to. Dnes nežijeme, tak ako pred novembrom 1989, v spoločnosti so štátnou propagandou. Napriek tomu, akoby časť novinárov nevedela robiť nič iné. Ľudia sa potom cítia dlhodobo klamaní.

Platí to od samého začiatku spoločenských zmien. V spomínanom Novembri nikto nepropagoval radikálne hospodárske zmeny. Naopak, z tribún sa často zdôrazňovalo, že ideme len reformovať socializmus a keď už sa začalo hovoriť o hlbších zmenách, hovorilo sa, že budeme vyzerať ako Rakúsko alebo Nemecko. Ak sa niekto ozval, či nám nehrozia neduhy ako nezamestnanosť, bol vysmiaty.

Nastalo obdobie reforiem, každá dopadla inak, ako bola na začiatku maľovaná. Privatizácia mala viesť k vytvoreniu širokej vrstvy akcionárov. Nestalo sa tak ani u nás, ani inde v postsocialis­tickom priestore. Podobne bolo v roku 1989 zdôrazňované, že sa určite domáca ekonomika nebude predávať zahraničným investorom a na každom kroku budeme, naopak, mať rodinné podniky.

Dôchodková reforma sa podávala ako ďalší impulz pre rozvoj domácej burzy, opäť s prísľubom, ako z nás budú uvedomelí akcionári. Takto by sa dalo pokračovať. Nečudo, že ľudia jednoducho hlboko, inštinktívne neveria tomu, čo čítajú v novinách.

Krajina potrebuje nájsť smer. Dennodenná politika nemá byť o klamaní, zveličovaní a neustálom kriku. A nemá byť len stranícka. Potrebujeme ľudí, ktorí dokážu pracovať na odborných fórach tak, aby sa potom prijímali zákony, ktoré nebude nutné o pár mesiacov „opravovať“. A určite potrebujeme konečne prekonať vulgárne, jednoduché rozdelenie spoločnosti na „reformátorov“ a „antireformátorov“, „prozápadné sily“ a údajných spiatočníkov. Nepomáha to.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Politika #politický systém #parlament #17.november
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk