Mladý štát prežil detské choroby, z ktorých mnohé boli zbytočné a takmer sebazničujúce, ale získal pri nich vzácnu imunitu. Tá napomohla tomu, že ako jediný člen visegrádskej štvorky zaviedol euro. Neustále hľadá spresnenia svojho postavenia v zložitom svete, vie povedať nahlas aj nie, nemá napäté vzťahy so susedmi a nevyváža konflikty do Európy.
Na druhej strane nežijeme v idylke. Aj končiaci sa rok 2017 potvrdil, že hoci sa temer tri desaťročia tešíme demokratickému systému, v ktorom by sa mali alternatívne názory nielen akceptovať, ale aj vítať, v bežnom verejnom diskurze ľudia, čo sa sami považujú za príkladných demokratov, ich skôr trpia. Kedysi často opakované slovo dialóg sa roky vyparuje z nášho slovníka.
Namiesto konkrétnej analýzy stavu slovenskí politici na seba vyťahujú účelovo zjednodušené historické prirovnania a symboly.
Spoločnosť produkuje problémy i preto, že sa diskutuje najčastejšie iba v okruhu skupinky rovnako mysliacich. Tým aktéri tohto dialógu strácajú kritický pohľad na svet, bez ktorého sa demokracia mení na možno peknú, ale prázdnu nádobu. Potvrdzujú neomylnosť svojho postoja a posúvajú sa k sektárskemu fundamentalizmu. A keď už dôjde k zrážke protichodných táborov, namiesto vecnej kritiky prevláda dehonestácia partnera, jeho sympatizantov a odlišných životných skúseností. Miesto konkrétnej analýzy stavu sa vyťahujú účelovo zjednodušené historické prirovnania a symboly.
Akosi sa zabúda, že väčšine ľudí v prvých mesiacoch po novembri 1989 nešlo o vykolíkovanú alternatívu voči končiacemu sa stavu, ale o nový model, v ktorom budú rovnocenne súťažiť a spolupracovať rozličné varianty názorov. Vyhrotená a nenávisťou podfarbená atomizácia predstavuje všetko, iba nie občiansku spoločnosť. Útoky z hlbokých zákopov vyvolávajú na súperiacich stranách pudy sebaobrany a zatemňujú kritický pohľad do vlastných radov. Aj preto sa nám zdá reálny politický systém málo efektívny.
S demokraciou súvisí i ústup zaužívaných politických strán a zrod nových. Problém spočíva v tom, že sa málo striedajú konkrétni politickí predstavitelia. Menia si iba partajný dres. Pokým častejšie prestupy v prvých rokoch po páde Berlínskeho múra boli prirodzené, veď sa hľadali občania aj politici, a celá spoločnosť sa usilovala ozdraviť, tak dnešná stranícka promiskuita predstavuje vážny patologický jav. Tu sa vynára spomienka na tri desaťročia starú divadelnú hru Ľubomíra Feldeka Umenie neodísť.
Kedysi prebudený, neskôr mnohokrát znechutený občan sa vytráca z politiky. Svoj vybojovaný priestor opúšťa, prenecháva ho profesionálom a málo početným nátlakovým skupinám. Chýba diskusia o demokratických modeloch spoločnosti, čo u niektorých sklamaných vyvoláva kritický postoj k demokracii samej. Čísla roky signalizujú, že klesá volebná účasť na rozličnej úrovni a vplyv tradičnej ľavice a pravice. Aktívny kritický volič sa potom obracia k tzv. biznisstranám, neštandardným a ťažko čitateľným subjektom a k radikálnej pravici. To, čo v minulosti znamenalo náhodné vybočenie z vývoja, stáva sa na starom kontinente tendenciou.
Roky vládnuci a vplyv strácajúci Smer-SD a málo efektívna opozícia začínajú tieto javy vnímať, ale nevedia analyzovať. V spomínanom spôsobe diskusie prevláda vzájomné obviňovanie za to, čo oponenti povedali alebo zamlčali. Ide žiaľ o zápecnícke argumenty a nie o diagnózu spoločnosti. Výrazný úpadok štandardných politických strán nie je náš špecifický jav, ale celoeurópsky trend. Vyplýva z hlbších a systémových príčin. V Českej republike porazil s náskokom úspešný podnikateľ ošúchané politické strany s veľkým aparátom, členstvom a tradíciami. Kto by pred rokmi povedal, že sa v Prahe stretnú politici krajnej pravice s rastúcim poslaneckým zázemím?
U alpských susedov vstúpila do vlády strana podobná našim kotlebovcom. Jej kľúčový predstaviteľ nedávno veľmi tesne prehral prezidentské voľby. Európska únia sa uspokojila proeurópskym vyhlásením novej rakúskej vlády. Viedni dala odpustky. Dlhšie si však nevie dať rady s vývojom na sever a na juh od našich hraníc. Reakcia na vlny prisťahovalectva v Berlíne prispela k tomu, že aj dávno denacifikované Nemecko bolo prekvapené výsledkami svojich posledných parlamentných volieb. Analytici idealizujúci USA si prvý rok zvykajú na Donalda Trumpa. Turci v referende potvrdili posilnenie právomoci prezidenta Erdogana.
Slovenská republika ašpirujúca na jadro Európskej únie môže ľahšie triezvou analýzou a argumentáciou prispieť k lepšiemu fungovaniu integrácie, a tým k zastaveniu spomínaných trendov. A to nie je možné bez podstatne vecnejšieho dialógu doma aj v zahraničí.