Zrušenie pomlčky medzi názvami oboch krajín si po prvý raz Slovensko vyskúšalo oveľa skôr ako po páde totality v roku 1989. Názov republiky s pomlčkou mal totiž oficiálnu premiéru vyhlásením autonómie Slovenska 7. októbra 1938, krátko po Mníchovskej dohode, keď ČSR prišla o značnú časť pohraničia.
Pomlčka v názve štátu nezostala dlho, pretože 14. marca 1939 vznikol pod patronátom hitlerovskej Tretej ríše Slovenský štát. Roztrhnutie pomenovania spoločného štátu na Česko-Slovensko sme opätovne zažili krátko po nežnej revolúcii na jar 1990, keď sa jeho názov zmenil na Česká a Slovenská Federatívna Republika.
Akciový majetok drobných investorov sa spravoval spoločne s majetkom zakladateľov jednotlivých fondov, čoho výsledkom bolo vo väčšine prípadov totálne vytunelovanie privatizačných fondov a beztrestné presunutie hodnotných akcií podnikov do vlastníctva niekoľko desiatok šťastlivcov.
Prechod od plánovanej ekonomiky na podmienky trhového hospodárstva bol pre obyvateľstvo veľmi bolestivý. Prechod na konvertibilnú menu bol poznačený postupnou trojitou devalváciou československej koruny na úroveň bezmála čierneho veksláckeho kurzu. To sa logicky prelialo do vysokej inflácie, ktorú sme nezažili od čias druhej svetovej vojny.
Medzi rokmi 1989 až 1993 sa ceny zvýšili až o 140 %, pričom platy iba o 71 %. Politici na oboch brehoch Moravy v rámci transformácie ekonomiky na seba chrlili množstvo často sporných obvinení, kto na koho dopláca, čo vyústilo do rozdelenia krajiny bez referenda. Prvého januára 1993 sme rovnako ako v Česku zaviedli daň z pridanej hodnoty.
Slovensko začínalo samostatne hospodáriť so spoločnou menou, ale tá dlho nevydržala. Už začiatkom februára 1993 došlo k menovej odluke okolkovaním bankoviek slovenskými kolkami. Lehota na výmenu československej hotovosti za okolkované koruny bola menej ako dva týždne. Kto našiel zabudnutú bankovku neskôr, mohol si ju ponechať už iba ako relikviu. Výnimku tvorili prípady, keď išlo o pozostalosť alebo majiteľ hotovosti bol v čase výmeny hospitalizovaný. Nevymenené peniaze boli prvým ziskom oboch nových štátov na úkor občanov, ktorý trochu pripomínal časy peňažnej reformy z roku 1953.
Analytici nevideli budúcnosť samostatného Slovenska optimisticky, skôr sa predbiehali v odhadoch percent vysokej inflácie, nezamestnanosti a poklesu hospodárskeho rastu. Katastrofický scenár sa však našťastie nenaplnil. Firmy v SR dostali prechodné obdobie až do leta 1993, keď mohli staré záväzky zo zmlúv podpísaných pred menovom odlukou uhrádzať do ČR kurzom 1:1.
Viaceré to využili na menové špekulácie cez fiktívne kontrakty, ktorým účet zaplatili slovenskí daňoví platitelia vo forme zvýšenia verejného dlhu. Ten predstavoval na konci roka 1993 28,3 % výkonu ekonomiky (HDP), pričom v ČR to bolo iba 16 % HDP.
Na ilustráciu treba uviesť, že za celé obdobie samostatného Slovenska sa nám zatiaľ nikdy nepodarilo hospodáriť s prebytkovým rozpočtom. Česká republika sa s nami spravodlivo podelila podľa podielu počtu obyvateľov po rozdelení spoločného štátu iba v prípade zlatého pokladu. Pokiaľ ona svoje zlato rozpredala za štvrtinu jeho dnešnej ceny už v roku 1998, náš zlatý poklad zostal nedotknutý. Horšie to bolo s delením ostatného federálneho majetku, kde Slovensko svojou slabou vyjednávacou pozíciou získalo oveľa menej, ako by sa patrilo.
Prechod na trhovú ekonomiku z 90. rokov sa spája s kupónovou privatizáciou. Táto metóda prevodu štátneho majetku do súkromných rúk spočívala v tom, že každý občan mohol získať knižku s kupónmi za 1 000 korún, ktoré sa následne mohli vymeniť za akcie pôvodne štátnych podnikov. Otcami takejto formy vlastníckych zmien boli českí ekonómovia Tomáš Ježek, Václav Klaus a Dušan Tříska.
Prvá vlna „kupónky“ prebehla roku 1992, ešte v období ČSFR. Vinou na poslednú chvíľu uskutočnených zmien v schvaľovaných zákonoch sa nadobudnutý akciový majetok drobných investorov spravoval spoločne s majetkom zakladateľov jednotlivých fondov. Výsledkom bolo vo väčšine prípadov totálne vytunelovanie privatizačných fondov a beztrestné presunutie hodnotných akcií podnikov do vlastníctva niekoľko desiatok šťastlivcov, ktorých mená dnes nájdeme na zozname českých a slovenských miliardárov.
Životná úroveň obyvateľov našich dvoch štátov je dnes podobná. To však neplatí o verejnom dlhu v pomere k HDP, ktorý máme u nás o polovicu vyšší ako naši západní susedia.
Po štvrťstoročí bilancovania môžeme konštatovať, že za Československom plakať nemusíme. Vzťahy medzi oboma krajinami sú dnes po každej stránke oveľa lepšie ako počas posledných rokov existencie spoločného štátu. Pokiaľ sa naši susedia rozhodnú pre nahradenie koruny eurom, bude priestor na užšiu spoluprácu, ako aj jednoduchšie vzájomné porovnania prinášajúce prospech obom stranám.