Rozdelenie spoločného štátu pred 25 rokmi malo pomôcť najmä upokojiť situáciu medzi Čechmi a Slovákmi, ktorú sprevádzali predovšetkým emotívne výkriky národovcov na oboch stranách. Nikdy však nešlo o také konflikty, ktoré si pamätáme z balkánskych krajín. Čechom prekážalo pokrikovanie typu „dosť bolo Havla“ a nacionalisti, akým bol napr. S. Pánis.
Český nacionalizmus bol trochu kultivovanejší, ale ignorovanie a podceňovanie Slovákov bolo zrejmé. V roku 1992 Ondřej Neff v Mladej Fronte Dnes publikoval stĺpček o autobuse s prívesom: „Aj s prívesom je možné jazdiť, niekedy dokonca aj rýchlo a pohodlne, no to by príves nesmel byť vybavený brzdou a aj keď áno, potom by tú brzdu nesmel nikto zaťahovať." Ondřej Neff pokračoval v podobenstve, keď sa príves odpojí, rovnako bude s autobusom spojený „všelijakými trubicami a káblami". Komentár uzavrel slovami: „Ešte po rokoch budeme pomáhať lepiť diery v pneumatikách prívesu a kryť jeho rozbité okná zamasteným papierom, zatiaľ čo budeme spotení pobehovať s nástrojmi v rukách okolo, z pootvorených dverí bude z hrdiel presiaknutých borovičkou znieť: ,To vy ste zavinili!'"
Agentúra Median k 25. výročiu rozdelenia Československa a vzniku dvoch samostatných štátov zverejnila prieskum, v ktorom od respondentov požadovala spontánnu odpoveď na otázku, čo sa stalo 1. januára 1993. 53 % Čechov odpovedalo, že sa rozdelil spoločný štát. Slovákov bolo len 24 %, tí uprednostnili inú odpoveď, totiž že vznikol český/slovenský samostatný štát. Takto svoj postoj deklarovalo 63 % Slovákov, ale len 19 % Čechov. Pätina Čechov dokonca nevie, čo významného sa tento deň stalo.
Rozdelenie štátu dvoma mužmi nebolo výrazom občianskej demokracie, ale prehliadania občanov.
Výpovede sa líšia generačne, ale bez akéhokoľvek emocionálneho hodnotenia je možné povedať, že Česi brali Československo ako svojím spôsobom český štát. Iste to nebolo výrazom nejaké nacionalizmu či povýšenosti, ale skôr niečím prirodzeným, čo je tu už dávno. V roku 1918 vzniklo Československo, hlavné mesto je Praha a nikdy to nemôže byť inak. A odlišnosti? Azda prejav nevyspelosti, zaznievalo z Prahy. Po rozdelení prevládol smútok, ale aj pocit urazenosti: Bez nás Čechov, sa vám bude dariť horšie!
Pred pätnástimi rokmi som editoval zborník Desaťročie, v ktorom sa rôzni autori venovali desiatim rokom od rozdelenia Československa. V jednom z nich sa Petr Uhl vracal k pomerom Čechov k Slovákom na začiatku 90. rokov:
„Zaujímavé tiež je, ako málo Čechov dokázalo podporiť slovenské požiadavky a oddeliť demokratické jadro úsilia o subsidiaritu od nacionalistickej šupky." Aj po toľkých rokoch je nutné povedať, že práve toto bolo veľmi ťažké. A to sme žili v čase, keď neexistovali žiadne falošné správy a proruské dezinformačné weby. Zlé chápanie slovenských požiadaviek bolo možno aj výrazom českej politickej nevyspelosti. Platilo to aj naopak. Akoby prevládal pocit, že od 17. novembra máme demokraciu, a tým pádom sme demokrati a tak to bude aj naďalej. Dnes vieme, že sme sa mýlili.
Hlavnou otázkou, ktorá však zostáva nezodpovedaná a ktorá súvisí s tým, čo bolo uvedené vyššie, je: Malo dôjsť k referendu, alebo je dobre, že sa nakoniec nekonalo? Prispelo rozhodnutie politikov k hladkému priebehu rozdelenia a založilo tak obdobie bezproblémových vzťahov? Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú skutočne dobré, najmä vďaka jazykovej príbuznosti si rozumieme v mnohých veciach.
Česi však poznajú Slovensko iba povrchne, nuansy slovenskej politiky nesledujú. Slovenské časopisy sa v ČR nepredávajú, občas vydávaná beletria sa prekladá, filmy sú dabované, niekedy k nim pridajú aj titulky. Keď Slováci žijú filmom Únos, české kiná ho nepremietajú. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Iste, je skvelé, že prvé cesty prezidentov vedú do Prahy a Bratislavy, že sa konajú spoločné zasadnutia vlády a že Česi sú najpočetnejší zahraniční návštevníci Vysokých Tatier. Na českých univerzitách študujú tisíce Slovákov, no tí sa plne asimilujú. Vzťahy sú teda najlepšie v histórii, ale sú menej intenzívne, ako by bolo potrebné.
A referendum? Po 25 rokoch môžu hlavní aktéri rozdelenia Václav Klaus a Vladimír Mečiar konštatovať, že ich spôsob vyrovnania sa so spoločným štátom bol ten najlepší možný. Úspech ich skutku má potvrdiť aj úplná bezkonfliktnosť celého procesu, najmä v porovnaní s krajinami bývalej Juhoslávie. Tak zlé vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi však nikdy neboli, že by sme sa museli porovnávať so Srbmi a s Chorvátmi. Neusporiadanie referenda bolo výrazom pohŕdania občanmi. Jeho výsledok by dal obom politickým reprezentáciám určité karty, s ktorými by museli hrať. Klausa, ako aj Mečiara tento spôsob realizácie politiky sprevádzal celú ich kariéru. Rozdelenie štátu dvoma mužmi nebolo výrazom občianskej demokracie, ale prehliadania občanov.