Každý je z celkom iného sveta. Na jednej strane politický buldog a provokatér, na druhej strane nenápadný akademik, z ktorého si mnohí robili žarty, pretože jeho program znie podobne ako „neviem a nepoviem“.
Lenže všetko sa dá vyložiť aj inak. Časť voličov (zhruba dve pätiny) si želá výraznú a ofenzívnu hlavu štátu, zatiaľ čo ostatní chcú, aby bola zmierlivá a držala sa dôsledne ústavných princípov. Sú skrátka situácie, v ktorých menej znamená viac.
Celkový dojem z predvolebnej kampane bol nemastný-neslaný. Veľké gestá bez obsahu, reči o víziách, ktoré však uchádzači zabudli ponúknuť.
To, že prvý dobehne Miloš Zeman a Jiří Drahoš sa mu bude ako druhý z diaľky pozerať na chrbát, sa čakalo. No rozdiel pätnásť percent nie je až taký veľký. Veď u Zemana sa pod dojmom z prieskumov popularity špekulovalo, že by po výhre mohol siahnuť už v prvom kole. Asi nie každý, kto si Zemana váži, mu aj dal hlas. Napríklad kvôli dopytu po prezidentovi, ktorý by bol aspoň trochu mladší a zdravší.
Zeman má pravdu, keď hovorí, že pred piatimi rokmi dopadol v prvom kole oveľa horšie. No vtedy mal kde odsávať hlasy pre druhé kolo. Pole jeho súperov bolo pestré a neschopné skoordinovať sa. Teraz to vyzerá inak. Zatiaľ ho podporil iba hudobník Petr Hannig, ktorý si vykoledoval zhruba pol percenta hlasov. Naopak, uchádzači na treťom, štvrtom, piatom, šiestom a ôsmom mieste už výslovne podporili Jiřího Drahoša. Programy väčšiny z nich sa prekrývali a volili ich často ľudia, ktorí si medzi nimi vybrali až v poslednej chvíli.
Nohu z plynu popustil aj premiér Babiš. Vo štvrtok Zemana otvorene podporoval, v sobotu už zdôraznil svoje výhrady voči niektorým prezidentovým spolupracovníkom. Vraj by sa od nich mal dištancovať a deklarovať prozápadnú, nie provýchodnú orientáciu krajiny. Andrej Babiš pôsobí dojmom, že už si hľadá výhovorky, prečo sa jeho tandem so Zemanom zadrháva.
Celkový dojem z predvolebnej kampane bol nemastný-neslaný. Veľké gestá bez obsahu, úsmevy sprevádzané opatrným našľapovaním, reči o víziách, ktoré však uchádzači zabudli ponúknuť. Na Hrade ich ani nečakajú veľké kompetencie. A tak sa vždy vracali k Zemanovi. Dá sa tomu rozumieť: Balansuje na hrane svojich právomocí, nejde mu priveľmi reprezentatívna rola, navyše spriada politické intrigy. Ostatní tak vedľa neho pripomínali okresnú ligu.
Možno aj preto sa im Zeman vyhýbal. Kampaň zaňho organizovali jeho priatelia a podriadení, zatiaľ čo on viedol rokovania súvisiace so vznikom Babišovej vlády. Občas si našiel čas na rozhovor len pre spriatelené médiá.
V druhom kole však mení taktiku. Dokonca zmenil názor a je ochotný ísť s Drahošom do televíznych duelov. Zľakol sa asi, že sa šíria zvesti o jeho strachu z vyzývateľa. Zeman vzor rok 1998, ale možno aj rok 2013 by dokázal Drahoša rozniesť na kopytách. Teraz však už jeho dávne triky nemusia fungovať. Okrem toho Jiří Drahoš nie je Karel Schwarzenberg, ktorého pred piatimi rokmi dobehla povesť pravicového politika, lebo sa podieľal na viacerých nepopulárnych krokoch vlády, ktorej bol členom. U Drahoša sa citlivé miesta hľadajú ťažšie.
Objektívne k nim patrí slabšia pozícia mimo Prahy a veľkých miest, azda s výnimkou jeho rodného kraja Tešínske Sliezsko. Aj keď môže dúfať v hlasy mnohých občanov hlasujúcich pre exdiplomata Pavla Fischera, textára Michala Horáčka alebo lekára Marka Hilšera, napriek tomu sám sľúbil vyraziť predovšetkým na vidiek, kde Zeman s maskou „plebejca“ boduje pravidelne, a prezentovať sa tam iným spôsobom ako len profesor chémie a bývalý predseda akadémie vied.
Prihodiť môže slogan, že ostrieľaných politikov už bolo dosť – a kam to dotiahli. Nie úplne náhodou podporovatelia Jiřího Drahoša odkazujú na Andreja Kisku.