Zástupcovia konzervatívcov a sociálnych demokratov sa dohodli na pokračovaní veľkej koalície. Verejnosť sa čo-to dozvedela aj o hlavných bodoch spolupráce v ďalšom legislatívnom období. Tento fakt nie je samozrejmosťou v krajine, ktorá po vlaňajších septembrových voľbách do Spolkového snemu upadla do apatie. Prvé rozhovory o zostavení novej vlády stroskotali pre nezáujem liberálov o tzv. Jamajku, v rámci ktorej mali spolupracovať konzervatívci s liberálmi a so Zelenými.
Zatiaľ však nie je jasné, či sa dočkáme tretej veľkej koalície pod vedením kancelárky Angely Merkelovej. O budúcnosti nielen nemeckej politiky rozhodne 21. januára zjazd SPD, na ktorom posúdia, či dať zelenú výsledkom doterajších rokovaní s CDU/CSU. Očakáva sa na ňom napätá atmosféra. Predseda strany Martin Schulz nemá takú autoritu, aby vedel bez väčších problémov presvedčiť delegátov o nevyhnutnosti zopakovania veľkej koalície. Sociálni demokrati totiž v septembri utrpeli najväčšiu volebnú porážku od druhej svetovej vojny.
Schulzovo vystupovanie vo volebnej kampani a spočiatku aj po voľbách sa zakladalo na výraznom odmietaní ďalšej spolupráce s Merkelovou. Potom sa však obrátil o 180 stupňov. Preto práve mladí sociálni demokrati, ale aj stranícke organizácie z niektorých spolkových krajín, napríklad zo Saska-Anhaltska, túto líniu nechcú podporiť.
Kancelárka si po ďalšom volebnom víťazstve uvedomuje, že jej kariéra už nezávisí od vlastnej šikovnosti, ale od vôle iných podieľať sa s ňou na moci.
Sociálni demokrati nie sú jedinými kritikmi zachovania veľkej koalície. Kancelárka to nemá isté ani medzi členmi svojej CDU. Ale tým, že sa vždy prihovárala za pokračovanie spolupráce s doterajšími koaličnými partnermi, na rozdiel od Schulza nemusí zdôvodniť zmenu svojich postojov, a tak môže aspoň načas zakryť vnútorné rozpory v radoch konzervatívcov.
V týchto dňoch ide v Berlíne o vládnu moc na viacerých úrovniach. Tento boj však sprevádza zdĺhavá kríza poznačená politickým vákuom, ktoré sa prejavuje vo forme nedostatku presvedčivých osobností aj lákavých myšlienok. Nemcom sa ekonomicky darí, ale sú unavení z politickej a hospodárskej stability za predpokladu tzv. merkelizmu, ktorý vnímajú ako postupne znižovanie občianskej svojprávnosti. Netreba sa teda čudovať, že často zaznieva medzi ľuďmi kritika predbežných výsledkov rokovaní o čierno-červenej koalícii. Nevyplýva z nich totiž vôľa k ďalekosiahlym, no potrebným reformám a spoločenským zmenám, hoci by to momentálne úspešná ekonomika politikom umožňovala.
Merkelová je stelesnením takejto zdanlivej nehybnosti. Problém však spočíva v tom, že v rámci súčasnej nemeckej scény sa neponúka alternatíva večnej kancelárke. Skúsená politička sa ocitla v situácii, keď ju po ďalšom volebnom víťazstve čakalo vytriezvenie a uvedomuje si, že jej kariéra už nezávisí od vlastnej šikovnosti, ale od vôle iných podieľať sa s ňou na moci. Napriek tomu ostatné strany sa nevedia chytiť príležitosť. V tom možno objaviť paralely s Maďarskom, kde oslabenie premiéra Viktora Orbána zatiaľ vždy stroskotalo na tom, že ľavicové a liberálne sily nedokázali nájsť si cestu ku konštruktívnej spolupráci.
Súčasná politická apatia v Nemecku ovplyvňuje celú Európu. Bez funkčného motora únia nemôže spoľahlivo nastavovať výhybky pre ďalší pohyb starého kontinentu dopredu. Podstatná otázka znie, v akej miere budú mať Nemci vôbec ešte záujem o Európu. Veď predbežná dohoda o vzniku čierno-červenej koalície obsahuje iba málo náznakov týkajúcich sa medzinárodných projektov budúcej vlády. V tejto situácii môžu naprieč Európou vznikať nové aliancie. Francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý zatiaľ nedosiahol úspechy v pokusoch o obnovenie zblíženia sa s Nemeckom, bude zrejme hľadať nových partnerov.