Narodil sa 23. januára 1928 v Katarínskej Hute. Štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave absolvoval roku 1951, naďalej na nej pôsobil ako pedagóg a akademický funkcionár až do roku 1969. Vo svojej vedeckej práci sa venoval otázkam ekonómie socializmu, reprodukcie pracovných síl a najmä problematike ekonomického i politického postavenia Slovenska v ČSSR.
Ako 30-ročný získal titul profesora politickej ekonómie a stal sa rektorom VŠE, predchodkyne dnešnej Ekonomickej univerzity. V tom čase bol najmladším rektorom v celej Európe!
Spolu s ďalšími odborníkmi dospel k presvedčeniu, že povojnová česká industrializácia Slovenska mala výrazne kolonialistické črty.
Bol autorom a spoluautorom viacerých odborných publikácií. Ako vysokoškolský pedagóg a funkcionár komunistickej strany sa dostával k dôverným materiálom, z ktorých spolu s ďalšími odborníkmi dospel k presvedčeniu, že povojnová česká industrializácia Slovenska mala výrazne kolonialistické črty. Centrálne riadiace orgány totiž zámerne zanedbávali vo východnej časti spoločného štátu rozvoj spracovateľského priemyslu, hlavne finálnej produkcie, ktorá produkovala rozhodujúci zdroj štátnych príjmov – daň z obratu.
Progresívni ekonómovia
Po tvrdých centralizačných opatreniach Prahy z roku 1960 dospeli progresívni národohospodári a politici k presvedčeniu, že zdravý vývoj Slovenska sa dá zabezpečiť iba zmenou jeho štátoprávneho postavenia v ČSSR. Pavlenda sa stal jedným z protagonistov tejto reformnej skupiny. Po roku 1962, keď skrachovala tretia päťročnica, bol členom tímu, ktorý chystal reformy československej ekonomiky. V období obrodného procesu ho dokonca zvolili za tajomníka Ústredného výboru KSS.
Foto: Reprofoto Pravda
Miroslav Londák roku 2013 v zborníku Historické štúdie napísal: „V čase politického odmäku nastúpila nová generácia slovenských ekonómov s marxistickým vzdelaním, medzi ktorých patrili Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, Pavol Turčan, Jozef Rosa a ďalší. Prišli so samostatnejším a kritickejším názorom na predchádzajúci ekonomický vývoj, nezošnurovaným tak ako v minulých rokoch náhľadmi centra a KSČ… V celom období predjaria kritizovali nízke tempo ekonomického a sociálneho vyrovnávania Slovenska na úroveň českých krajín, dovtedajší spôsob realizácie industrializácie Slovenska, no aj všeobecne metódu jeho rozvoja v spoločnom štáte.“
Na jar 1968 pôsobil Pavlenda ako predseda komisie pre prípravu federácie pri ÚV KSS. Ako spoluautor zákona o čs. federácii sa výrazne zasadil o autonómne postavenie slovenskej ekonomiky. Preto sa dostal do ostrého sporu s vtedajším českým ekonomickým lídrom Otom Šikom.
Tanky zastavili zmeny
Reformy v Československu sa skončili vstupom vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy. V auguste 1968 Pavlendu internovali v Petržalke, kde ho držali niekoľko dní, až do chvíle, keď sa Alexander Dubček vrátil zo zložitých rokovaní v Moskvy. V tom roku bol Pavlenda po Dubčekovi druhým najpopulárnejším Slovákom.
V januári 1969 ho Slovenská národná rada ako svojho člena nominovala za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. Z oboch tých funkcií rezignoval v apríli 1970, rovnako ako i na členstvo v Predsedníctve ÚV KSČ a Sekretariáte ÚV KSS. Potom ho nakrátko odsunuli na post veľvyslanca vo Švédsku.
Vtedy mu tamojšia vláda ponúkla profesúru na Štokholmskej ekonomickej univerzite s podmienkou, že emigruje a zostane žiť v tejto škandinávskej krajine. On sa však aj s rodinou vrátil do vlasti. Medzitým ho Predsedníctvo ÚV KSČ označilo za pravicovooportunistického revizionistu.
Od roku 1971 pracoval profesor Pavlenda ako radový referent v Čs. výskumnom ústave práce a sociálnych vecí v Bratislave. Pritom ho dlhodobo sledovali agenti Štátnej bezpečnosti.
Princípy uplatňované v Nemecku
Viktor Pavlenda sa dožil Novembra. V týždňoch naplnených politickými udalosťami písal pre denník Pravda sériu článkov, v ktorých analyzoval aktuálnu situáciu v slovenskej ekonomike. Koncom roku 1989 bol jedným zo zakladateľov Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (NEZES), spolu s profesorom Kočtúchom sa stali jeho hlavnými osobnosťami. Propagoval samostatný scenár hospodárskej transformácie Slovenska. Zomrel 5. júla 1990 v Bratislave vo veku 62 rokov.
Životné osudy Viktora Pavlendu, najbližšieho Dubčekovho spolupracovníka v oblasti ekonomiky, sú koncentrátom osudov mnohých slovenských straníckych funkcionárov a ekonómov, ktorí sa pustili do zápasu za rovnoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi.
Jeho odkaz je o to vzácnejší, že princípy hospodárskej politiky, ktoré navrhoval pre Československo, sa neskôr uplatňovali v Nemecku, dnes najvýkonnejšej ekonomike Európskej únie.
Použité podklady Ekonomickej univerzity a Júliusa Handžárika.