Toto angažovanie neprinieslo želané výsledky. Naopak, Asadov režim sa ukázal byť relatívne odolný a Kurdom sa podarilo vytvoriť v Sýrii autonómne oblasti. To povzbudilo ľavicové kurdské sily v Turecku, na ktoré AKP preniesla pozornosť. V roku 2015 prerušila vlažné kontakty s turecko-kurdskou gerilou PKK a prestala hľadať politické riešenie. Začala vo zvýšenej miere potláčať zákonnú Ľudovodemokratickú stranu HDP so silnými kurdskými koreňmi. V oboch parlamentných voľbách sa HDP podarilo prekročiť 10-percentnú hranicu na účasť v parlamente. Angažovanie sa v sýrskom konflikte a zhoršovanie autoritárskeho režimu v Turecku šli ruka v ruke.
Turecká armáda využila spriaznené sýrske islamistické sily ako pomocnú silu. AKP sa tak usiluje dať invázii do susednej krajiny sýrsky charakter.
AKP oficiálne predstiera, že je zacielená na kurdské ľavicové vojenské sily YPG a stranu PYD, ako aj na tzv. Islamský štát. Ten však nezohráva v regióne žiadnu úlohu. Skutočným cieľom sú tak YPG/PYD, ktoré sú úzko prepojené na kurdskú PKK. YPG vytvorili autonómny kantón spolu s laickými sýrskymi silami. Pravicový nacionalisticko-náboženský režim AKP vníma túto ľavicovú autonómnu správu ako problém. AKP už dlhodobo žiada vytvorenie nárazníkových zón pozdĺž hraníc. Teraz sa ich usiluje vytvoriť silou. Turecká armáda využila svoje spriaznené sýrske islamistické sily – príslušníkov Sýrskej slobodnej armády – ako pomocnú silu. Týmto spôsobom sa AKP usiluje dať invázii do susednej krajiny sýrsky charakter.
Hoci sa turecké a západné postoje spočiatku zhodovali na cieli dosiahnuť v Sýrii zmenu režimu, americká vláda začala po posilnení tzv. Islamského štátu v Sýrii aj v Iraku prehodnocovať pozíciu. Kurdské ľavicové sily YPG/PYD sa ukázali byť najefektívnejšími pozemnými silami proti tzv. Islamskému štátu. Americká vláda vnímala angažovanie sa Turecka na strane islamistických síl v Sýrii čoraz podozrievavejšie. Nedávno ohlásila, že podporí vytvorenie 30-tisícovej armády na ochranu hraníc zloženej z príslušníkov YPG a laických síl pod velením multietnických Sýrskych demokratických síl (SDF), ktoré by tak držali na uzde IS. Turecko by bolo v podstate izolované od sýrskeho vnútrozemia. Turecká vláda prijala tento americký plán rozpačito: „Hovorili sme aj s USA, ale nedokázali sme ich presvedčiť,“ vyhlásil turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. Americká vláda zatiaľ reagovala na tureckú intervenciu veľmi opatrne.
Ruská pozícia voči Kurdom je veľmi nejednoznačná. Ruská vláda si želá užšiu reintegráciu kurdských autonómnych oblastí do sýrskeho štátu kontrolovaného Asadovým režimom. Rusko stiahlo vojenských pozorovateľov z Afrínu bezprostredne pred tureckou inváziou. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov zároveň zdôraznil, že pri politickom urovnaní sýrskeho konfliktu by mali určitú úlohu zohrať aj Kurdi a sú preto pozvaní na konferenciu o tejto otázke, ktorá sa bude konať 20. a 30. januára v Soči.
Turecká invázia do Sýrie prispeje k ďalšej eskalácii sýrskeho konfliktu a skomplikuje politické riešenie, v ktorom chce Turecko zohrávať dôležitejšiu úlohu. Invázia má vplyv aj na domácu tureckú politiku. HDP, malé ľavicové sily, ľudskoprávne organizácie a ľavicové sociálne hnutia ako Halkevi sa jednoznačne postavili proti vojne. Na protesty okamžite zareagovali turecké bezpečnostné sily. Turecká vláda sa začala HDP vyhrážať. Veľa vysokopostavených predstaviteľov HDP vrátane kandidáta v posledných prezidentských voľbách Selahattina Dermitaşa je už dlhé mesiace zadržaných. Mnohých z 1 128 vysokoškolských pedagógov, ktorí začiatkom roku 2016 podpísali vyhlásenie proti porušovaniu ľudských práv v rámci tureckej vojenskej kampane v juhovýchodnom Turecku a za politické riešenie kurdského konfliktu, z univerzít prepustili. Proti 148 signatárom vyhlásenia najmä z istanbulských univerzít sa koncom minulého roku začali viesť súdne procesy. Tento druh represie sa bude prehlbovať.
Turecká opozícia je v otázke vojenskej invázie rozdelená. Heterogénna CHP, najväčšia parlamentná opozičná strana, prejavila invázii do Sýrie podporu. Jej nacionalistické krídlo sa posilnilo, kým jej krídlo zamerané na sociálne a ľudské práva, ktoré sa stalo cieľom intenzívnejších represií, sa pravdepodobne oslabilo. Rady nacionalistických síl okolo AKP sa uzavrú. Vojenské dobrodružstvo dočasne odpúta pozornosť od chúlostivej ekonomickej situácie v Turecku.
Podobne ako autokratický režim v Saudskej Arábii, ktorý zasiahol v susednom Jemene, vláda AKP prenáša domáce problémy do vojenského dobrodružstva v zahraničí. Oba režimy sú dlhodobými spojencami Západu. Otázka je, ako budú západné krajiny reagovať na vojenskú eskaláciu v regióne. Na pozadí situácie v Turecku sa už začal spochybňovať vývoz zbraní do Turecka.