Pri zahmlievaní sú vyjadrenia ich predstaviteľov niekedy neurčité alebo neutrálne, prípadne si môžu protirečiť.
Takto napríklad v nedávnych rakúskych parlamentných voľbách zahmlievala extrémne pravicová Strana slobodných v otázke vzťahu k Európskej únii. Podľa profesora Reinharda Heinischa zo Salzburgu je príčina jednoduchá – získať čo najviac stredových voličov.
Podobnú stratégiu (hoc aj nechcene), zdá sa, využíva Progresívne Slovensko (PS) vo vzťahu k SaS. V posledných týždňoch sme mali možnosť zaznamenať vyjadrenia, ktoré, ak si celkom neprotirečili, minimálne neboli na rovnakej vlnovej dĺžke.
Najprv sa pomerne jednoznačne vyjadril člen vedenia PS Michal Truban, ktorý v rozhovore pre Hospodárske noviny povedal, že strana SaS „je jedna z blízkych strán… tam máme zaujímavé a veľké prieniky“. Kritizoval iba ich postoj k EÚ. O pár dní neskôr v rozhovore pre SME už hovoril miernejšie a z „veľkých prienikov“ sa dostal k tomu, že Richarda Sulíka nechcel ohovárať, pretože polarizovanie a populistické reči nepomáhajú spoločnosti a to oni robiť nebudú.
Možno zabudol, že progresívci „to“ už robia. Martin Dubéci minulý rok v auguste označil Sulíkov rasistický status za „debilne insitný“ zasluhujúci výsmech „na úrovni Jána Ľuptáka“. Podľa neho by v akejkoľvek krajine, ktorú považujeme za náš vzor, Sulík skončil ako „ostrakizovaný blb mimo mainstreamu“. Čo povedať o strane, ktorá nachádza veľké prieniky s ľuďmi vyjadrujúcimi sa na úrovni Jána Ľuptáka?
Deklarované prieniky však, zdá sa, nie sú až také veľké, ako vyzerajú z rozhovoru s Trubanom. Na otázku, aký je rozdiel medzi SaS a PS v komunite progresívne.sk, odpovedal člen vedenia Michal Šimečka. Najväčší rozpor je zmieňovaný vzťah k Európskej únii, ďalej je rozpor prítomný v otázke, či chudoba alebo nezamestnanosť je dôsledkom lenivosti, alebo má štrukturálne príčiny, ktoré trhový mechanizmus sám osebe nevyrieši.
Politické strany vo svojej komunikácii s voličmi používajú rôzne stratégie. Niektoré témy zdôrazňujú, iné zahmlievajú.
PS takisto kritizuje Dzurindove reformy, odmietajúc znižovanie daní a lacnú pracovnú silu ako cestu ku konkurencieschopnosti Slovenska, a napokon je podľa Šimečku PS hnutie budované odspodu, kým SaS je strana s malým členstvom a silnou rolou predsedu. Dodajme, že Šimečka nezmienil postoj k migrantom, v ktorom sa SaS a PS rozchádzajú, a takisto postoj k LGBTI manželstvám a adopciám, v prospech ktorých sa napríklad vyjadril Dubéci, ale proti ktorým je Sulík.
Tak ako to je? Má PS s SaS veľké prieniky, alebo sú medzi nimi, naopak, veľké rozdiely? Táto otázka je o to zaujímavejšia, že už aj líder PS Ivan Štefunko, podľa vlastných slov z novembra 2009 „volič Smeru“ a niekdajší zahraničný tajomník Strany demokratickej ľavice, po nedávnom sneme vládu so Smerom odmietol. Je to práve Smer, ktorý má s PS spoločné omnoho viac ako SaS. Menovite blízky vzťah k EÚ a (nedôslednú) kritiku trhového mechanizmu. Ak ste však liberál, tak si nepomôžete. Musíte sa tváriť, že je vám bližšia SaS ako Smer, aj keď je to vo viacerých otázkach zjavne naopak. Inak by k vám ich voliči nemuseli prejsť.
Tu sa dostávame ku kľúčovému etickému problému, ktorý sa nevyhýba ani progresívcom. Aby ste si celkom neodradili potenciálnych voličov a zároveň zostali verní vlastnému programu, musíte zahmlievať. Voličom SaS budete hovoriť, že s nimi máte veľké prieniky a že so Smerom si neviete predstaviť spoluprácu (Truban), aj keď v skutočnosti ste túto stranu v minulosti podporovali a dnes s ňou máte omnoho viac spoločného, než s deklarovanými prípadnými koaličnými partnermi (Štefunko, Šimečka).
Vraví sa, že účel svätí prostriedky. Otázkou ostáva, či PS prináša do politiky niečo nové, alebo používa presne tie isté postupy ako zavedené strany a viac sa svojou stratégiou zahmlievania podobá na ne, než na hnutie morálnej obrody, ktorým sa zdalo, že chce byť.