Odvážni moc nie sme, ale v diskusiách pod článkami o svetoch žltých, čiernych, amerických, arabských a cigánskych, kde sa nemusíme podpísať, bojujeme do posledného výkričníka kým nás nezrušia. Časť starých miluje cárov, časť nás mladších kovbojov a všetci dokopy neznášame, šak víte, tých alláhu daj vlahu. To nás spája, a ešte láska k športu.
Máme len jeden malý problém, došli nám víťazi. Írečití a írečité sa akosi k medailám nederú. Také to tridsiate piate miesto je síce pekná istota, ale teda, doprčic, nič svetoborné. Nevyšlo to, fúkalo proti nám a potom nefúkalo, keď malo, snežilo a zrazu len tak prestalo, mrzlo, až sme celkom zmrzli, svietilo a ešte aj sa zahmlievalo, kolo sa nám pridalo, ubralo, až sa celé polámalo a urobilo bác.
Takéto a podobné ospravedlňujúce drísty sa zvukomalebne rinú z telky. Naši pjongčangšportovci sú takí olympijskí cestári – v zime ich tiež všetko prekvapí. Pred olympiádou sa nachlapujeme a búchame do pŕs, už nám na nich medaile zvonia, potom tam ešte aj slušne prídeme, pozdravíme, zakývame, usmejeme sa, a oni, hajzli nešportoví, nás predbehnú, vyšachujú, zablokujú alebo prekombinujú, to je špinavosť! A zrazu sme na chvoste.
Zrušme našich športovcov a zavolajme pod slovenskú zástavu víťazný svet: čierny, žltý, krémový, či červený. S medailami k nám príde láska, šťastie a pohoda.
Ako nám to mohli spraviť? Našim chlapcom a našim dievčatám? Hnevám sa, všetci sa hneváme, ale aj tak fandíme a nebojíme sa na svet zakričať spolu s ubliakaným Merčiakom – čo by bola kométa bez chvosta nič, iba taká vyprdnutá oblýskaná guľa! My sme chvost, bez nás to neeeejdeee! Aj páva robí chvost, bažanta a kohúta detto.
Uznávam, byť furt ocasom sa preje, poznám to podľa seba. Ale čo s tým, prachy sa lejú, športovci sa aklimatizujú v najdestinejšn v parádnych hoteloch, lyže už dávno nemáme z jaseňa a skutek utek. K tomu tá naša nešťastná xenofóbna přizdisráčska povaha! My sa troška aj bojíme vyhrať, čo keby sme niekoho naštvali? Viete ako to myslím, chápeme sa, že radšej v strede a moc nevyčnievať. Ako hentá Ester, tej sa to predvádza, ale nám tatíčko muzikant nič nezaplatí.
Aby sa nepovedalo, aj my vieme byť hrdinovia a nebojácne napísať v novinách, že sme jediní porazili Rusov, ale potom sa radšej hneď vrátime domov jedenásty, istota je guľomet, psst. Mám riešenie. Parádne historicky overené. Rimania boli pupok sveta, senátori kradli, otroci sa plahočili, ľud mal chlieb a hry, a cisár mal pokoj. No ale budu sa Rimania sekať medzi sebou len tak pre srandu králikom? To néé! Barbarov mlátiť, dŕžavy okupovať, na to ich bolo, no iba tak si nechať hlavu v aréne levom odhryznúť či núbijským černochom odfakliť, ešte to! Na to boli gladiátori. Milovaní, hýčkaní, zatracovaní i adorovaní rímskym davom.
A tu sa ponúka moje riešenie: Je Musuľbes slovenské meno? Nie je! Milujeme ho? Áno, veď nám dal medailu. Pani Kuzminová, drahá a milá Nasťa, je cudzinka, po slovensky poriadne nevie, ale tie medaily, óó! Zrazu je xenofóbia preč, nemyslíme na urevaných Rusov, čo nám všetko zežerú v all inclusiv rezortoch. Čo tam po nich, Nastenka je zlatíčko!
Keby vaše dieťa malo niekoho s priezviskom Musuľbes v triede, celé ZRPŠ by stálo v hysterickom haptáku a kňúkali by sa tie frázy: „My nie sme predpojatí, ale predsa len je to iná kultúra, šak viete ako to je…“ Možno by sa tam mihla aj hliadka občianskych holých lebení, milunko evokujúcich prvý slovenský štátik. Ale pozor, všetko je inak! Proti striebornému medailíkovi Musuľbesíkovi zrazu nemáme nič, naopak.
Môj návrh je geniálne jednoduchý: zrušme našich športovcov a zavolajme pod slovenskú zástavu víťazný svet: čierny, žltý, krémový, či červený. S medailami k nám príde láska, šťastie a pohoda. Že gladiátori nebudú hovoriť našou rečou a mať s nami nič spoločné? To vôbec nevadí, hlavne že budú vesmírom znieť slovenské víťazné fanfáry, hromové ako trúby z Jericha. A my budeme konečne hrdý štát. A všetci Zlo- aj Dobro-Vodovia sa chytia za ruky a zatančia si tanec všesvetovej lásky.
A čo bude ďalej? No po zimnej olympiáde príde letná, majstrovstvá sveta a Európy, maratóny, svetové poháre, furt sa niečo deje, a my v tom dianí zvíťazíme, huráá! A čo zrušení slovenskí chvostoskokovia? Tí konečne začnú makať pre blaho Slovenska v pote tváre a jednoliatom šíku s nami blbcami. A svätá Nasťa so svätým Musuľbesom budú blahorečení pápežom, lebo prví naučili Slovákov tolerancii a láske.
Bože, trasiem sa, aby mi nejaký rýdzo slovenský športovec nenarušil nečakanou medailou moju vymakanú koncepciu, za ktorú sa navrhnem na nobelovku, ale myslím, že to nám nehrozí.