Približne pred piatimi rokmi slovenské kiná premietali polit-fiction Kandidát. Film nakrútený podľa predlohy Michala Havrana ukazuje, ako je možné s pomocou veľkých peňazí a médií dosiahnuť víťazstvo úplne neznámeho človeka z malého mesta v priamych voľbách hlavy štátu.
Netrvalo dlho a podobný (aj keď nie identický) príbeh sa v roku 2014 zopakoval, tentoraz v reálnom čase a priestore. Prezidentské voľby vyhral v politike dovtedy neznámy podnikateľ z Popradu, teda z mesta, ktoré sa nachádza ďaleko od bratislavského epicentra politického diania.
Za súčasným prezidentom Andrejom Kiskom zatiaľ nezostáva program, ktorý by sa mohol označiť za jeho politické dedičstvo.
To však nebolo jediné, čo mal novozvolený prezident spoločné s fiktívnym Petrom Potôňom. Jeho kampaň bola podobne bezfarebná, s minimálnym množstvom obsahu, cielená na čo najširší segment voličov. Najsilnejšou stránkou Andreja Kisku v prvom kole bolo, že nebol spojený so žiadnou politickou stranou, v druhom kole zase to, že sa nevolal Robert Fico, a preto si ho osvojili opozičné strany.
Mimoriadne silným faktorom v oboch kolách však bol politický marketing súčasného najvyššieho ústavného činiteľa. Azda až dovtedy, kým obrázky prezidenta, nakupujúceho samostatne v obchode za náhodnej prítomnosti televíznych kamier, už nezačali vyvolávať skôr útrpné reakcie. Rovnako však silnou stránkou Kiskovho prezidentovania bola schopnosť získať tím poradcov.
Hoci s názormi, ktoré prezentuje, nemusí každý súhlasiť, je zrejmé, že najmä v zahraničnej politike prezentuje konzistentnú politickú líniu. Do vnútropolitickej rozpravy vnáša viacero potrebných tém, ako je napríklad korupcia, školstvo, zdravotníctvo, sociálna kohézia či diskusia o medzinárodnom postavení Slovenska. Ale žiadnej z nich sa nevenoval dôsledne a nezaštítil ju svojou autoritou, danou voličskou podporou a úradom, ktorý zastáva.
Je však diskutabilné, keď hlava štátu svoju výplatu rozdáva najchudobnejším, zároveň míňa značné prostriedky na lety k svojej rodine. Jeho funkcia predpokladá isté obete, napríklad aj v tom, že sa spolu s celou rodinou počas výkonu na najvyššom poste presťahuje na miesto jeho výkonu, teda do Bratislavy.
Rovnako komunikačne nezvládol kauzu pozemku či financovania svojej volebnej kampane. Ak môžeme súhlasiť s tým, že únik dôverných informácií z databáz štátnych inštitúcií s cieľom diskreditácie politického protivníka je úderom pod pás demokracii, (ne)schopnosť priznať si nesprávne konanie typické pre, povedané slovami „klasika“, dobu kešu, vypovedá o morálnej integrite politika. Ani profesionálna práca poradcov nemôže prekryť jeho osobnostné deficity. Za súčasným prezidentom zatiaľ nezostáva program, ktorý by sa mohol označiť za jeho politické dedičstvo. Zároveň však Kiskovo pôsobenie ukazuje, že výkon prezidentskej funkcie si vyžaduje človeka, pre ktorého to nie je začiatok jeho politickej kariéry, ale aj takého, ktorý si uvedomuje dôsledky svojho konania pre budúcnosť.
Reakcia spoločnosti na Kiskove kauzy zas ukazuje, že mnohí z tých, čo oprávnene kritizujú prejavy „papalášizmu“ u predstaviteľov terajšej vládnej garnitúry, sú ochotní cudne mlčať v prípade, keď sa podobne správajú politici, s ktorými sympatizujú. Fanatizmus, uprednostňujúci personálnu lojalitu pred lojalitou voči pravidlám a hodnotám, nie je najlepším indikátorom pre budúcnosť slovenskej demokracie.
Napokon nie je ním ani to, že zvolenie Andreja Kisku možno v konečnom dôsledku interpretovať nielen ako prejav nespokojnosti so súčasnou kvalitou demokracie, ale aj ako prejav antistraníckeho populizmu. Je to minca, ktorej druhou stranou sú politici, odmietajúci model štandardného straníctva, ktorý sa opiera o princípy vnútrostraníckej demokracie, ako napríklad Richard Sulík, Igor Matovič či Boris Kollár a v úplne najhoršom prípade aj politici, ktorí by radi na Slovensku vybudovali stavovský štát a nechávajú sa oslovovať „vodca“. Mimochodom, to isté zatiaľ prezentujú aj tí údajne nezávislí kandidáti, ktorí už stihli ohlásiť svoj zámer uchádzať sa o dôveru občanov v prezidentských voľbách 2019.
Napriek všetkým „kauzám“ prezident Kiska dokázal dôstojne reprezentovať Slovensko na medzinárodnej úrovni a aj napriek politickej prázdnote či povrchnosti viacerých jeho vyjadrení mu nemožno uprieť rešpektovanie zásad parlamentnej demokracie. To však nič nemení na tom, že bol zvolený ako človek (takmer) bez minulosti, ak nerátame založenie systému Dobrý anjel, čo však nemožno považovať za politický projekt.
V konečnom dôsledku pri jeho voľbe malo Slovensko takpovediac šťastie. Jeho zvolenie však zostáva nebezpečným precedensom, keďže podobne, prostredníctvom marketingu a nákladnej kampane, sa môže do Grasalkovičovho paláca dostať hocikto iný – počas kampane rovnako nečitateľný, no disponujúci podstatne horším tímom spolupracovníkov.