Dvojročné vládnutie založené na dostatku „umu, schopností a odhodlania“ žiaľ neprinieslo pre regionálne školstvo nič dobré. Platí to vo všetkých relevantných ukazovateľoch, bez ohľadu na to, ako vehementne obhajcovia údajne úspešného napredovania Slovenska zľahčujú negatíva a preceňujú význam drobných kozmetických úprav.
Na zodpovednom ministerstve sa v prvom polčase vládnutia zamerali na tri priority považované v regionálnom školstve za kľúčové: bývalý minister Peter Plavčan sa najskôr pokúsil iniciovať vytvorenie strategickej koncepcie rozvoja školstva, pričom ministerstvo súčasne pokračovalo v Čaplovičovom duálnom vzdelávaní a pod tlakom verejnosti sa konečne začalo vážne zaoberať aj samotným učiteľským stavom.
Práca na projekte Učiace sa Slovensko dokázala kompletne vyčerpať kapacity ministerstva počas celého Plavčanovho obdobia a ako sa ukázalo, bola nielen zbytočná, ale aj kontraproduktívna. Všetko to stálo veľa času, veľa síl, veľa peňazí a jediným výsledkom bola strata tempa a dokonalé zahmlenie problému. Pred vznikom tohto dokumentu mnohí netušili, v čom spočíva podstata krízy školstva, po jeho zverejnení to s istotou nevie nikto.
Duálne vzdelávanie je excelentný príklad toho, ako sa dobrý úmysel nedá realizovať v nefungujúcom systéme.
Ak Učiace sa Slovensko stroskotalo totálne, rýchlo a pred očami verejnosti, duálnemu vzdelávaniu dochádza dych nenápadne. Čiastočné a dočasné úspechy predstavujúce vrchol možností tohto systému sa prezentujú ako začiatok perspektívnej cesty a vedome sa zatajuje, že práve v odboroch, kde nám už kvalifikované pracovné sily prakticky vymierajú, systém nefunguje ani fungovať nebude.
Duálne vzdelávanie je dobrý nápad a je to aj cesta, ako riešiť jeden z veľkých problémov regionálneho školstva, no pri súčasných pravidlách „cestnej premávky“ ide o slepo uličku. Excelentný príklad toho, ako sa dobrý úmysel nedá realizovať v nefungujúcom systéme, respektíve, ako strategické chyby spôsobujú neúspech dobre mienených taktických krokov. Pokiaľ stredné školy podliehajú pod VÚC a zriaďovať ich za štátne peniaze môže hocikto a na to, aby ste podnikali napríklad v stavebníctve, nepotrebujete ani jedného robotníka, stačí vám mobil a internet, nik novú generáciu kvalifikovaných stavbárov na Slovensku nevyučí.
Na margo učiteľov vláda v programovom vyhlásení sľubuje, že „prijme opatrenia na garantovanie vysokých štandardov uchádzačov o pedagogické štúdium a jeho absolventov… aby sa učiteľmi mohli stať len talentovaní a pre prax pripravení ľudia“. Potiaľ teória. A teraz trochu reality.
Akademické senáty vysokých škôl zverejnili kritériá na prijatie, ktoré potvrdzujú, že aj na budúci akademický rok môže nastúpiť na akúkoľvek vysokú školu poskytujúcu pedagogické vzdelanie ktokoľvek disponujúci maturitným vysvedčením. Obávať sa prijímacích skúšok nemusí, znamenali by totiž katastrofu a pedagogické fakulty by sa mohli ocitnúť bez prvákov. A tak aj v treťom roku vlády, ktorá by rada „garantovala vysoké štandardy uchádzačov o pedagogické štúdium“, zostáva garantovaným iba to, že kto chce byť učiteľom, môže sa ním stať. Len máloktorý titul je taký ľahko dosiahnuteľný.
Pohľad dozadu na dva premrhané roky je smutný. Očakávanie sľubovaného využitia „umu, schopností a odhodlania“ v druhom polčase by možno bolo veselé, no určite aj naivné.