Predstavitelia odchádzajúcej exekutívy práve v tomto čase analyzujú dôvody neúspechu. Podľa ich prvotných zistení stratili najdôležitejšiu voličskú skupinu – teda ľudí v produktívnom veku od 25 do 50 rokov a z regionálneho hľadiska juh Apeninského polostrova, ktorý bol doteraz ich voličskou baštou.
Migračná kríza, problémy v bankovom sektore či ekonomicko-sociálna nestabilita dohnali ľudí voliť iné strany. Zdá sa, že najviac ich od renziovcov prešlo k Hnutiu piatich hviezd (tí vyhrali prakticky v celom južnom Taliansku) a čiastočne i k novovzniknutej stredoľavicovej strane predsedu Senátu Piera Grassa Slobodní a rovní.
Dá sa predpokladať, že lídrovi Demokratickej strany Matteovi Renzimu voliči zrátali aj jeho prchkú povahu, neschopnosť robiť kompromisy a veľmi svojské chápanie ľavicových ideálov. Nie nadarmo mu voliči, médiá i analytici vyčítajú, že svojou politikou vlastne zničil ľavicu. A napokon nemožno opomenúť ani jeho prílišné upnutie sa na marketingovo populárne riešenia, teda viac na formu ako obsah. Taliani však potrebovali reálne riešenia. A tie im dokázala ponúknuť opozícia. Päť hviezd Luigiho di Maia a spoločný stredopravicový blok (Forza Italia, Liga, Bratia Talianska) lovili prakticky vo všetkých revíroch, ktoré by im mohli zabezpečiť hlasy.
Postupný odklon od antipolitiky a antisystémovosti, umlčanie komika Beppeho Grilla, predstavenie jasného politického programu, zmiernenie rétoriky (téma euro) či jednoznačne ponúknuté riešenia v určitých oblastiach (napríklad migrácia a ekonomika), ako aj snaha o konsenzus vo verejnosti, čiastočne „normalizovali“ Hnutie piatich hviezd. Jeho predstavitelia dokázali argumentovať a postaviť sa vládnucim stranám ako silná opozícia. Aj výčitka, že nemajú žiadne skúsenosti s vládnutím, už neplatí – hnutie sa totiž veľmi úspešne etablovalo v komunálnej a regionálnej politike. Brusel sa však na nich stále pozerá s nevôľou, nevie totiž, čo od nich môže očakávať. Ich hlavným cieľom je vládnuť. Matematika však nepustí, aj napriek veľkému úspechu mu počty hlasov nestačia.
Postupný odklon od antipolitiky, predstavenie jasného politického programu, zmiernenie rétoriky ako aj snaha o konsenzus vo verejnosti, čiastočne „normalizovali“ Hnutie piatich hviezd.
Aj keď médiá gratulujú okrem piatich hviezd aj stredopravicovej koalícii, faktickým víťazom tohto zoskupenia je len jedna jej strana – Liga severu, či lepšie povedané Liga. Aby si jej exponenti získali voličov z juhu, z názvu si vymazali príslušnosť k severnej časti krajiny a rovnako odklonili svoj dovtedajší hnev a zlosť od talianskych južanov na migrantov. Ich niekdajší slogan „Zlodejskému Rímu Liga neodpustí“ už dávno zapadol prachom. Populistické, zjednodušené, antieurópske a xenofóbne názory im však zostali. Strana sa už prestala definovať ako regionálna a po voľbách triumfálne vstúpila na piedestál národnej politiky (nehovoriac o tom, že Salvini ako europoslanec sa nezabúda zviditeľňovať ani na medzinárodnej pôde). So sebou Liga zviezla aj stranu štvornásobného škandalózneho premiéra Silvia Berlusconiho Forza Italia a pohrobkov pôvodnej Národnej aliancie pod názvom Bratia Talianska (čo je aj názov talianskej hymny).
Líderka tejto strany Giorgia Meloniová sa netají radikálnymi a nacionalistickými názormi, čím len dotvára ideový ráz tohto zoskupenia. Jej stretnutie s Orbánom a pochvalné reči nad Salviniho víťazstvom od šéfky Národného frontu Le Penovej tiež naznačujú, kto sú ich európski spojenci. Starý harcovník Berlusconi už stihol avizovať riešenie migračnej krízy – tzv. Marshallov plán pre Afriku. Už ich stačí len pustiť ku kormidlu. Zatiaľ však netušia, s kým a kam sa chcú vlastne plaviť.