No ak sa, hoci aj fantastické predstavy, stanú dostatočne rozšírené, aj takéto vízie sa môžu stať skutočnosťou. V sociológii sa tomu hovorí sebanapĺňajúce proroctvo. Ak ľudia považujú nejakú situáciu za skutočnú a na základe tejto viery aj konajú, v dôsledku tejto viery sa stáva reálnou. V súvislosti s poslednými verejnými zhromaždeniami na Slovensku sa objavujú odkazy práve na osmičkové roky v našej histórii, no najčastejšie sa hľadajú paralely s novembrom 1989.
Dostatočne veľké množstvo ľudí uverilo, že nastáva historický okamih našich dejín, a tak došlo aj k pomerne rýchlemu a nečakanému vývoju, keď v priebehu pár týždňov dochádza k zmene vlády. To je však asi jediná podobnosť so spomínanými historickými udalosťami, na ktorú sa dnes mnohí odvolávajú.
Všetky doterajšie historické zlomy znamenali zásadnú zmenu režimu, spojenú so zmenou princípu, ktorý držal prostredníctvom inštitúcií štátu spoločnosť pokope. Napríklad medzi dôležitými požiadavkami, ktoré sa nakoniec podarilo v roku 1989 vybojovať, boli slobodné voľby a princíp pluralitnej parlamentnej demokracie. Aký princíp vyjadrujú posledné udalosti a verejné protesty na Slovensku? Prinášajú niečo, čo by sa mohlo stať novým princípom hodným na celospoločenskú oslavu?
Udalosti posledných dní boli podobne ako každý veľký historický zlom spustené rozhorčením, hnevom a nedôverou v riadenie spoločnosti. Na zdôrazňovanie nedôvery stavili mnohí organizátori súčasných protestov, ktorí sa snažia vystupovať ako nezávislí od politických strán. Volania po očiste, zmene a boji proti korupcii sú však len odvodeninami nedôvery ako základného princípu, ktorý dnes hýbe politikou. No zároveň vidieť, že protesty sa nesú v duchu rovnakých požiadaviek a rétoriky, ako artikuluje jedna skupina politických strán. Týmto sa stávajú protesty, a to bez ohľadu, čo o sebe tvrdia, súčasťou straníckeho zápasu o moc na jednej strane barikády a znižujú dôveru v nestraníckosť týchto pochodov.
Protesty zatiaľ nepriniesli žiadne nové požiadavky, ambície alebo vízie, ktoré by ich odlišovali od požiadaviek existujúcich politických strán. To môže byť interpretované na jednej strane ako snaha prebrať stranám ich agendu a riešiť politické problémy neparlamentným spôsobom, alebo na druhej strane to môže byť vnímané ako viac alebo menej otvorená nadpráca pre jednu časť spektra politických strán. Vo svojich dôsledkoch vyjadrujú pouličné protesty stratu dôvery v možnosť realizovať politické vízie prostredníctvom politických strán, a teda oslabenie princípov zastupiteľskej demokracie. Aktuálne protesty v uliciach miest, odvolávajúce sa aj na rok 1989, paradoxne idú proti viacerým princípom, ktoré sa vtedy podarilo vybojovať.
Pouličné protesty vyjadrujú stratu dôvery v možnosť realizovať politické vízie prostredníctvom politických strán, a teda oslabenie princípov zastupiteľskej demokracie.
Bez nejakého nového princípu, hodnoty, na ktorej môže byť akoby nanovo založené spoločenstvo občanov, sa nedá hovoriť o zmene. Momentálne protesty však neprekročili svoju iniciačnú úroveň a uviazli na kultivovaní nedôvery, bez inej hodnoty presmerovávajúcej vášne verejnosti k tvorivým princípom. Výsledkom energie, ktorá vznikla vzájomným pôsobením a snahou veľkého množstva ľudí, je nakoniec len popretie minimálne dvoch z dôležitých výdobytkov nežnej revolúcie.
Volanie po predčasných voľbách, ktoré v podstate začalo hneď po zostavení vládnej koalície, je nepriamo spochybnením toho, že by boli voľby v roku 2016 slobodné. Apel na predčasné voľby zároveň povyšuje mimoriadnosť volieb nad ich slobodu. Akoby nebolo dôležité to, že boli dodržané všetky dôležité procedúry garantujúce slobodu voľby a princípy slobody výberu z legálnych politických strán, ale akoby bol dôležitejší želaný výsledok. Akoby sa presadzoval princíp, že ak voľby nedopadnú podľa mojich predstáv, nebudem ich považovať za legitímne. Druhým zásadným problémom je nedôvera v princípy pluralitnej zastupiteľskej demokracie. Hnacím motorom protestov je nedôvera v najväčšiu vládnu stranu, ktorej je v podstate apriórne upieraná možnosť legitímneho miesta v politickej súťaži. Snahy replikovať princípy obmedzenej plurality, aká existovala v systéme Národného frontu, vylučujúceho démonizované politické zoskupenia, vedú nevyhnutne k situácii, že ktokoľvek vstúpi do spolupráce so stranou mimo zjednoteného systému boja proti spoločnému nepriateľovi, získava status zradcu, teda morálne odsúdeniahodného, a teda nedôveryhodného aktéra.
Aj jedna z iniciatív mobilizujúca na pochody sa otvorene nazýva nedoverujem.sk, čím nedôveru vkladá do jadra identity účastníkov pochodov. Pochody sú živené nedôverou a tú aj spätne živia. Aj preto môžu pribúdať zástupy tých, ktorí si nedôveru zaslúžia. Ak si dal dav požiadavku predčasných volieb, každý, kto má iný návrh, je vopred odsúdený na nedôveryhodnosť. Pôvodní hrdinovia sa stávajú zbabelci, ak nie priamo zradcovia, pôvodne podporované maximalistické požiadavky prezidenta sa po ich prijatí stávajú symbolom prehry pre prezidenta. Súčasné protesty nedosiahli úroveň generovania nových predstáv a hodnôt, na ktorých môže stavať znovuzrodené spoločenstvo. Zacykľujú sa v kruhu vlastných pôvodných obáv a ambícií a akúkoľvek novú skutočnosť dokážu interpretovať len z hľadiska pôvodnej výkladovej schémy, hnanej silnou nedôverou. Napriek tomu, že vyrástli zo solidarity voči ľudskej tragédii, sa postupne stali k osudu človeka v podstate slepé. Cieľom snaženia je dobrý systém, nie človek. Vrcholom protestov je nedôvera, ktorá sa môže len zväčšovať a charakterom svojich požiadaviek môžu účastníkov doviesť len k rastu nedôvery voči systému pluralitnej parlamentnej demokracie alebo v človeka ako politickej bytosti.
Protesty tak získavajú charakter až samoľúbej viery, že práve meníme dejiny. Zaslepuje nás viera vo vlastnú výnimočnosť, ako aj viera v mimoriadnosť osmičkového roku. No kvôli tejto viere nielenže nevidíme odlišnosti od iných historických zlomov, ale nevidíme ani podobnosti so situáciou v okolitých krajinách, kde sa ulice stávajú arénou politického zápasu namiesto parlamentnej pôdy. Nadhľad na aktuálnu situáciu vo väčšine európskych a nielen európskych krajinách by nám ukázal smutnú pravdu, že sme stále viac súčasťou tragického vývoja, keď v mene silných a mobilizujúcich emócií dochádza k opúšťaniu humanistických tradícií našej civilizácie a oslavou nedôvery len znižujeme šance, že dokážeme priniesť nové hodnoty a princípy, ktoré budú hodné celospoločenskej oslavy.