Reštart alebo agónia?

, 23.04.2018 09:00

Marcová politická kríza ukázala viacero problémov, ktorým musí čeliť slovenská politika. Pozitívnym momentom bolo, že konflikt mal pokojný priebeh. Napriek vyostreným hrozbám a mimoriadnej polarizácii spoločnosti sa ústavní činitelia v jeho finále rozhodli riešiť spory v rámci platných ústavných pravidiel.

Mierny optimizmus vyvoláva i fakt, že hoci sa často vyskytovali prejavy nedôvery voči médiám, značná časť verejnosti vníma zavraždenie novinára ako ohrozenie vlastnej slobody a je ochotná pre to vyjsť do ulíc. To naznačuje, že sa Slovensko oproti roku 1989 niekam posunulo a verejnosť je voči štátu náročnejšia, ako zrejme politické elity očakávali.

Podobná masová mobilizácia vôbec nie je samozrejmá v prípade takých štátov ako Bielorusko, Ukrajina, ďalšie krajiny SNŠ, ale aj v juhovýchodnej Európe, kde vraždy či zmiznutia „nepohodlných“ žurnalistov patria k tamojším neformálnym praktikám hry a už nevyvolávajú búrlivé reakcie v spoločnosti.

Každá generácia potrebuje okamih svojej politickej socializácie. Ak bola motiváciou generácie súčasných vysokoškolákov ochrana inštitúcií slobody a obava, že by štruktúry organizovaného zločinu mohli v plnej miere ovládnuť verejnú politiku, môžeme hovoriť o opatrnej nádeji na lepšiu budúcnosť demokracie v našom regióne. Nezabúdajme však na to, že oprávnená nespokojnosť s korupciou, ktorá neraz i v konsolidovaných demokraciách nadobúda systémový charakter a umožňuje hovoriť o transformácii demokracie do oligarchického spôsobu vládnutia, môže priniesť aj celkom opačné výsledky.

Akákoľvek zásadná zmena je možná iba s hľadaním nových riešení, a nie s nostalgiou napr. za érou druhej Dzurindovej vlády.

Napríklad v Taliansku vzbura občanov proti partokratickému a korupčnému modelu vládnutia priviedla k moci Silvia Berlusconiho, stelesňujúceho prepojenie politickej a ekonomickej moci s kontrolou mediálneho priestoru. Veľmi podobným fenoménom sa stalo víťazstvo miliardára Andreja Babiša v Českej republike.

V prípade Slovenska sa zase črtá zápas medzi oligarchickým, čoraz konzervatívnejším Smerom s nostalgiou hľadiacim späť do éry spred roku 1989 a geopoliticky rozkročeným medzi jadrom EÚ a sympatiami k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi na jednej strane a na druhej strane opozíciou, ktorá rovnako efektívne funguje v systéme, ktorý Smer síce nevybudoval, no pomáhal konsolidovať.

Nejde tu však iba o daňové podvody či raňajky s nie príliš štandardnými podnikateľmi, ale aj o zle skrývané túžby nerešpektovať legitímne ústavné procedúry. Rozdiel medzi súčasnými praktikami Viktora Orbána či Jarosława Kaczyńského a opatreniami vlády Ivety Radičovej, umožňujúcimi zmenu pravidiel voľby riaditeľa RTVS s jediným cieľom – zbavenie sa politicky nepohodlného človeka – bol totiž len v tom, ako to reflektovala časť slovenských liberálne orientovaných médií. Napokon líder najsilnejšej opozičnej strany Richard Sulík už dal v debate pre jeden týždenník najavo svoje pochopenie pre praktiky súčasných politických hegemónov na severe i juhu od slovenských hraníc.

Vývoj v posledných dňoch naznačuje, že nová vláda to nebude mať ľahké ani počas klasických sto dní, ktoré spravidla každý politik po nástupe do funkcie dostáva. To podstatné, čo politická kríza odhalila, je nízka miera dôvery ľudí v štát. Smer síce nie je jediným vinníkom tohto stavu, za desať rokov vládnutia však už nemôže poprieť spoluzodpovednosť za vzniknutý stav.

Nenapraví ho ani súčasná vláda, no ani vlády, ktoré prídu po nej. Vyplýva totiž z historických skúseností, ktoré naučili občanov vnímať štát ako inštitúciu nemajúcu voči nim spravidla najpoctivejšie zámery. Ak ho počas komunizmu mohli vnímať ako zdroj represií, po novembri 1989 bol spájaný s korupciou, klientelizmom, ale aj s deštrukciou mechanizmov sociálnej solidarity na základe politických rozhodnutí. Preto mnohí oklamanie štátu nepovažujú za nemorálne.

Smer síce ešte začiatkom roku 2018 uvažoval o personálnych zmenách vo svojich straníckych štruktúrach na úrovni regiónov, no akoby si doteraz neuvedomoval, že to už stačiť nemôže. Namiesto toho prejavuje, azda s výnimkou premiéra Petra Pellegriniho, zarážajúcu neschopnosť sebareflexie, ktorá bude nevyhnutnou podmienkou, aby zohrával významnejšiu úlohu v slovenskej politike aj v budúcnosti. Novou situáciou pre túto stranu je nielen to, že sa v nej formujú dve centrá – vo vláde a v ústredí na Súmračnej ulici, keďže premiér a predseda strany nie sú tými istými osobami, ale aj rastúca emancipácia SNS, ktorá sa z klienta Smeru transformuje na potenciálny jazýček na váhach.

Doterajší politický vývoj a situácia na oboch stranách politického spektra naznačujú, že namiesto reštartu budeme mať do činenia s pomerne dlhou agóniou súčasného modelu vládnutia a štruktúry politickej reprezentácie. Akákoľvek zásadná zmena je možná iba s hľadaním nových riešení, a nie s nostalgiou napríklad za érou druhej Dzurindovej vlády. Ak nemá viesť k deštrukcii demokracie, musí vychádzať z konsenzu rozhodujúcich politických síl.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Smer #V4 #vládna kríza 2018 #vražda novinára Jána Kuciaka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk